Keďže tu na Liptove začína rásť tráva až v druhej polovici mája, musíme dlho kŕmiť senom. Tohto roku v máji sme po dlhej dobe uvideli vrchné dosky v stodole. Tu sme nazvážali po minulé roky seno. V máji sme došli až na nulu.
Uvažovali sme, odkiaľ by bolo najvhodnejšie zásobiť sa novým senom. Niečo sme si nakosili za potokom, dohodol som sa aj so susedom, ktorý má pás pod horou že by to nakosil a nasušil. Nad kúpou a dovozom balíkov sme nikdy neuvažovali. Zatiaľ sme ich nepotrebovali a práca s nimi je podľa nás ťažkopádna. Už nehovoriac o peniazoch, ktoré sa ťažko zarábajú, no veľmi ľahko míňajú.
Odrazu mi začal pravidelne zvoniť telefón s približne rovnakou otázkou na druhej strane: „Máme pokosenú záhradu – nechcete si prísť odviezť seno?“ Dnešná dedina vyzerá inak ako pred pár desiatkami rokov. Tráva tu bola vždy pre gazdov a hospodárov. Príroda to dobre vymyslela. Aké šťastie, že dobytok, z ktorého máme úžitok žerie práve trávu, ktorej je v lete habadej. Vláknina obsiahnutá v tráve je jednou zo základných zložiek výživy dobytka. Ale to ešte stále nie je všetko! Nikto za ňu nepýta peniaze. Stačí si ísť odkosiť alebo vyhnať dobytok na pašu. Ale teraz pozorne čítajte – to ešte stále nie je všetko! Tráva má tú schopnosť, že po usušení je možné dlhodobo ju skladovať pod strechou. A to sa oplatí. Chce to len vydať istú dávku námahy a tiež vystihnúť to správne počasie.
Súčasný stav výrobných prostriedkov a vzťahov dospel do štádia, že na dedinách sa ani zďaleka negazduje tak ako predtým, čo sa však v súčasnej geopolitickej situácii môže rýchlo zmeniť. I keď líši sa dedina od dediny. Zatiaľ čo niekde sa ešte ženú dedinou kravy, inde sú tí ktorí niečo chovajú už pomaly vydávaní za starodávnych exotov. Hospodári sa väčšinou s grilmi, bazénmi či trampolínami na dvore a preto ľudia nemajú kam dávať seno. Resp. nemá ho kto zožrať, zvlášť pokiaľ sa jedná o väčšie množstvo. Tento stav je pre gazdujúcu menšinu istou výhodou, lebo nie je potrebné toľko kosiť, neraz stačí len hrabať a nakladať
Prvé seno od kamaráta z Liskovej bolo v stodole už začiatkom mesiaca. Potom začali telefonáty a správy z našej dediny. Každý núkal seno na odvoz. Niektoré sme si museli prísť ešte obracať, inde to nebolo treba. Počasie bolo slnečné a horúce, seno bolo za dva – tri dni hotové. K zvozu sme využili naše vozidlo TAZ 1500 a veľké vrecia, do ktorých sme seno dávali. Až na jeden prípad, kedy pre slabý spoj na štartéri odišla elektrika sa naša TAZka ukázala ako pomerne spoľahlivý partner. Používanie veľkých vriec sa tiež ukázalo ako užitočné. Taký pozemok o rozlohe 1000 m2, kde bola tráva asi po kolená, dokážeme odviezť na 6-krát. Seno si vo vreci vytiahneme ručne po rebríku (do budúcna si určite namontujeme pod strechou kladku) a z vriec vysypeme.
Po dorobení sena za potokom, ktoré sme kosili za krásneho skorého rána a privezení sena z troch väčších pozemkov, sme už celkom slušne zásobení, i keď ešte nie úplne. Ak bude treba, seno si ešte dorobíme. Je to práca, ktorá dáva zmysel. Človek to nerobí pre „hodiny“, ale preto, aby mohol hospodáriť a byť do istej miery nezávislým po celý rok. Robí to, aby sa nepretrhla niť gazdovania. Aj dorábanie sena je jednou zo základných podmienok a povinných úkonov, bez ktorých sa nedá ďalej hospodáriť.
Človek pri kosení či hrabaní sena získava nádherný pomalý čas. V ľanovej pracovnej košeli a so širákom na hlave sa prepne sa do sféry kľudu. Pomaly premýšľa, občas si niečo zaspieva, zapíska.
