Ďalší nový začiatok
V našom gazdovskom kolobehu sú akési tri nové začiatky. Dva sú prírodné a jeden je byrokratický, ktorý platí z hľadiska vekov len od nedávna, akoby sekundu. Prvý začiatok niečoho nového je na Zimný slnovrat, kedy sa „znovuzrodí“ svetlo. Prejde najkratší deň, najdlhšia noc. Svetla, slnka začne opäť pribúdať. Nasleduje Nový rok podľa súčasne platného kalendára. Jeho dátum sa ustaľoval a dohadoval v priebehu vekov až ho nakoniec stanovili na týždeň a pol po zimnom slnovrate. Alebo týždeň po napasovanom narodení spasiteľa? Je to nový začiatok civilný a preto si ho aj civilne pripomíname v kruhu priateľov. Inak nie je pre nás nejako výnimočný. Nesprevádzajú ho také vnemy a pocity ako pri začiatkoch prírodných.
Pred pár dňami sme oslávili príchod nového hospodárskeho roka, príchod jari. Dochádza k znovuzrodeniu prírody, živa vo všetkom živom sa prebúdza. Rastliny vyháňajú prvé puky, zima a sneh miznú z polí. V príbytkoch už netreba toľko kúriť. Pre hospodára začína nový kolobeh: zasiať – obrábať – zberať – spracovávať, či kosiť – sušiť – zvážať. Čoskoro začne prvé pasenie. V minulosti, keď bol život človeka podstatne viac prepojený so zemou, bol tento sviatok príchodu nového života o to podstatnejší a viac vnímaný.
Sme v očakávaní…
Celé obdobie príchodu jari tvorí pre nás akési špecifické obdobie čakania na nový život. A život aj prichodí. V tomto období sa u nás rodia kozliatka. Toho roku konečne porodilo všetkých päť kôz. Tak ako sa pripravuje príroda, snažíme sa pripraviť a očistiť aj my. Telesne i duchovne. Fašiangový životný štýl sa vytratil zo dňa na deň a prišlo to akosi samo, prirodzene. Sami sme mali záujem o očistu. V stravovaní sme prijímali najmä ľahšie pokrmy a v prvých dňoch i menšie množstvo než obvykle. Aj alkohol či sladkosti šli na nulu. Tiež sme sa snažili zbaviť sa či obmedziť aj nedostatky povahového charakteru a sústrediť sa na toto čarovné obdobie. Vytratili sa aj posedenia s kamarátmi pri pive a klobásach. Aj vyhrávanie na heligónku. Potom neskôr už sme si občas dali domáce mäso a sem tam pivko či dva deci domáceho vínka. To vie byť aj zdravé. Sú aj nealko nápoje plné cukru a bubliniek, ktoré rozhodne zdravé nie sú a niektorí ich pijú celý život namiesto vody. I zabaviť, sme sa zabavili. Napríklad večer 11. brezňa na zhromaždení Gazdovskej obrody, kde po prednáškach na rôzne gazdovské témy nasledovali obrady vítania jari a spoločenská zábava. Nezabaviť sa v dobrom kolektíve – to by bol hriech. Zábava i poučenie na Gazdovskej obrode nás však neodpútala od naladenia sa na jar, ale práve naopak, toto vnímanie sa v nás posilnila. Svojou troškou sme prispeli i my a prichystali sme si prednášku o pečení domáceho kváskového chlebíku. Aj sme jeden na pódiu upiekli. Článok o gazdovskej obrode si môžete prečítať na adrese: https://www.zemosvet.sk/gazdovska-obroda-23-medzi-veprom-a-polanou
Jarnú rovnodennosť sme privítali v peknom počasí u priateľov na Morave. Teraz, pred začiatkom prác a kolobehu celého roka, je ideálny čas vycestovať, i keď na jednodňovú návštevu. Navštívili sme skanzen či expozíciu „Živá voda“ v Modré pri Velehrade. Expozícia je zameraná na sladkovodné ryby ale i vtáctvo a iné živočíchy žijúce v našich riekach a rybníkoch. Fascinujúci je presklený tunel pod hladinou, ale aj ohrada s praturmi. Zrovna deň predtým sa Zorka pýtala otca, ako ten turôň vyzerá v prírode, keď o ňom tak často spievame. Skanzen, je zameraný na obdobie Veľkej Moravy, najmä na príchod dvoch byzantských „vierozvestcov“, ktorí prišli práve do tejto oblasti. Akurát tu prebiehala ukážka zapaľovania Moreny. Na záver sa prechádzali okolo rybníka za cestou. Slovenský gazda nestihol podujatie otužilcov v areáli Živej vody a tak si zaplával aspoň v tomto rybníku. Chvála našim moravským priateľom za príjemnú atmosféru a pohostenie. Domov sme si ako dar odniesli i hrubú knihu, ktorá mapuje ľudové kroje na Slovácku.
Čistenie prírody, jarmok i veľká investícia
Čakanie na znovuzrodenie nie je pre nás len o „odfajknutí si“ čo sme urobili a čoho sme sa stránili, len preto, že sa to niekde píše. To by nemalo význam. S príchodom nového súvisí aj očistenie sa od starých nánosov škodlivého. I preto sme sa prvého dubňa pripojili k miestnym poľovníkom a čistili sme prírodu od dôkazov ľudskej malosti, nevedomosti, nevnímavosti. Naša skupina občanov-nepoľovníkov vyčistila horu a lúky nad nami i potok tečúci za pozemkom, ktorému za mnohé vďačíme, máme ho v úcte a neraz ho gazda chodí navštevovať až do hory k jeho prameňu. Našli sa najmä hniezda nápojových obalov nahromadené v kríkoch či rôzny odpad v potoku ešte s cenovkami Kčs, ktorého sa tu ľudia zbavovali ešte pred viac ako 30 rokmi. Živu z prírody vzali, odpad do vody a zeme odovzdali.
O deň neskôr už sme na podujatí „Veľká noc na dedine“ v Múzeu slovenskej dediny v Martine ponúkali náš domáci chlieb. Ľudí prišlo dosť, predalo sa úplne všetko. Prišli i takí, ktorí náš chlieb poznali z predošlých jarmokov.
To už bol týždeň kedy sa blížil Zelený štvrtok. Bolo to obdobie chladu, nočných mrazov, kedy sme sa neraz budili do snehovej pokrývky. V ten týždeň si gazda odfajkol vo svojom denníku poznámku: „Kúpiť traktor – do 04/2023“. Doviezli sme ho bez ďalších zariadení. Predtým sme chceli lacnejší 15 koňový, no po poradách sme sa rozhodli zainvestovať do výkonnejšieho a tak neostalo na ďalšie zariadenia. Tie kúpime neskôr – čo nevidieť.
Uctenie si živlov
Na Zelený štvrtok sa hospodár zvykol čistiť vodou z potoka. No toho roku snežilo a fučalo. Vonku bolo okolo nuly. Sneh vytvoril asi centimetrovú pokrývku. Ráno čistil kozám, ktoré vyhnal do nečasu. Povedal si, že očistu vodou nechá na slnečnejší deň, ale spraví obrad spojenia sa s prírodou, so živlami, ucti si ich, požiada o zhovievavosť a dobrú úrodu. Nie preto, lebo sa písal nejaký dátum, ale preto, lebo to tak cítil.
Mal nadojený polliter mlieka od kozy, ktorá porodila posledná a teda kozliatka ešte toľko nevypili. „To bude obetina“, povedal si. Ostatných nechal v dome. Žena odpočívala po náročných no úspešných pekárskych nociach. Deti sa hrali.
Vzal mlieko, slamu, drevo, roh z capa. Vybral sa do záhrady. Najskôr vybral popol z ohniska a rozhádzal ho po zemi. Potom do jamky naukladal slamu a triesky. Rozpaľovať oheň napríklad krabicou s nápisom „Pizza – Jánošíková krčma“ považoval za nedôstojné. Zapaľoval zápalkami. Kresadlo má kdesi založené a ešte nemá spravené práchno. Podarilo sa rozfúkať plameň. Kľakol si k plameňu a pozeral do ohňa. Sústredil sa naň. Zvedomoval sa s tým, na koľkých miestach vo vesmíre je oheň. Každá hviezda, aj tá naša najbližšia – Slnko je ohňom. I v strede planét je oheň. Oproti nám je tu celú večnosť. Dáva teplo, svetlo, život. Vníma toto teplo, praskanie ohňa. S rozpálením ohňa si predstavuje počiatok vesmíru. V duchu sa k nemu prihovára. Vzdáva mu chválu a prosí ho o dobré pôsobenie, o dobrú úrodu. Odlial kozieho mlieka do rohu a vylieva ho do ohňa. Potom vezme kúsky slamy a spraví malú, skôr symbolickú postavičku. Od ohňa ju odpáli a nesie pár krokov do potoka či skôr jarku, kde ju hodí. Týmto ukončuje Zimu, ktorú ešte stále vidno, a prosí o nástup jari.
Ostal stáť pri vode, vnímal jej tok, plynutie, nekonečnosť. Je všade. V potokoch, riekach, moriach, oceánoch, je jej aj plné nebo. Aha, tu jedna voda tečie, druhá poletuje v podobe vločiek okolo teba. Aj človek či iné bytosti sú z veľkej časti vodou. Aj stromy či kríky sú jej plné. Skrčil sa k nej, aby si opláchol tvár. Vnímal ju. Duchom sa preniesol ku prameňu ale i ďalej, pod ten strom z ktorého vyviera, do hlbín Zeme. Ani bez vody by nebol život a ani úroda. Rovnako ako bez ohňa. Poprosí i vodu o dobrý hospodársky rok a znova naleje kozieho mlieka do rohu. Obsah vyleje do vody. Kto vie, kde je to mlieko od kozy z Liptova dnes, v čase písania článku.
Potom prešiel k zemi – pôde. Odhrnul sneh a chytil ju do ruky. Cítil, že je pekne sypká. Aký to je zázrak – dáme semienka do tohto povrchu a vyrastie nám z nej jedlo. Človek – prírodný hospodár, by mal mať zem v hlbokej úcte. Je to pre neho skôr partnerstvo, než len akýsi výrobný prostriedok, z ktorého treba len tak bez vďaky, úcty a rešpektu vytrieskať čo to dá a ešte do nej zakopať fľaštičky od liekov. Potom sa zamýšľa akú zem si to vlastne uctieva – zem ako planétu, alebo Zem ako túto vrstvu pôdy? Dospeje k záveru, že Zem ako planéta sa vlastne skladá zo všetkých živlov. Oheň je v strede zeme, jej povrch tvorí voda i zemská pevnina. K planéte neoddeliteľne patrí aj jej atmosféra, teda vzduch, v ktorom je i voda. Sú planéty, ktoré atmosféru nemajú. Všetky tieto živly sa točia spolu a tvoria túto planétu. Aj zemi – pôde s ktorou spoločne hospodária uleje za jeden – ako dobrému priateľovi.
Na záver pozrie hore, vidí horu a vidí vločky poletujúce vzduchom. Vníma vietor, ktorý sa mu obtiera o telo. Aj vzduch sa podieľa na tom, že žijeme a že sa v prírode či už s pomocou človeka alebo i bez neho rodia jedlé plodiny. Tiež poskytuje priestor pre opeľovače alebo sám rozfukuje semená. Rastliny nám cez deň práve do vzduchu odovzdávajú potrebný kyslík a dokážu zo vzduchu prijať nami či inými živočíchmi vydychované prvky. Naleje posledný krát a mlieko vyleje najvyššie ako dokáže – medzi poletujúce snehové vločky. Áno počítal s tým, že spadnú naspäť, tento zákon vesmíru pozná.
Na záver sa mlieka sám napije – na znak prepojenia s touto partiou. Veď kto nepije s nami, pije proti nám. Potom sa vydá do domu a už po ceste vidí, že hydina už nemá vodu. Treba ísť dovnútra nabrať a naliať. Berie to ako odpoveď, že predovšetkým hospodár musí byť súčinný a nezanedbávať povinnosti, bez ktorých je akýkoľvek obrad zbytočný. Taký hospodár nestojí pevne na zemi.
Jarná výsadba pri pamätníku
V piatok prišlo oteplenie. Od pondelka sme mali doma sadenice trvaliek. Niektoré boli určené pre pamätník Slovenského národného povstania v Uľanke, neďaleko Banskej Bystrice. Schovávali sme ich doma pred mrazmi. Teraz prišla vhodná doba pre ich výsadbu, i keď podľa niektorých povier „sa na Veľký piatok nesmie hýbať so zemou“. Pamätník na osamotenej železničnej stanici, ktorou vlaky len prechádzajú, bol takto pred rokom ešte obrastený machom, náletovými drevinami, zanesený od smrekovcov, ktoré rastú okolo. Na výročie SNP sme ho minulý rok očistili, prerezali, umyli a položili k nemu lúčne kvetiny previazané trikolórou. Aj trvalky sme vybrali také, aby po rozkvitnutí boli vo farbách biela – modrá – červená. Na záver sme ešte vysadili dve pivonky do betónových kvetináčoch pri žrdiach. Priestor sme očistili od popadaného raždia. Výpravca nám bol nápomocný, požičal nám hrable, poskytol vodu. I takto sme oslávili príchod jari.
Sobota bola pracovná. Chceli sme stihnúť všetky veci, ktoré sme si stanovili do príchodu jari. Jedni pracovali na záhrade, iní zasa vypchávali spáry medzi hranolmi v drevenici. Mach nahrádzali minerálnou vlnou s pásom ovčej vlny na záver. Utesňovali rôzne praskliny, cez ktoré sa zima derie dnu. Túto prácu sme pravidelne robili asi mesiac, teraz sa blížila ku koncu.
Svätenie vodou i korbáčom
V nedeľu sme sa vybrali s korbáčom tam, kam by sme to v pondelok nestihli. Babka nás pozvala na jarný obed. Vybrali sme sa i do prírody pozrieť bylinky, no tu na Liptove sa všetko ešte len prebúdza. Večer sme vyfúkli domáce vajíčka a pomocou hlavičky od špendlíka a roztopených voskových farieb sme sa na ne snažili naniesť rôzne vzory. Vajíčka boli pripravené pre šibačov. Šibači si odniesli aj kus vlastnej tvorivosti a snahy dievčat, nie len čokoládku z obchodu.
V pondelok prišla oblievačka a svätenie diev. Voda pre nás symbolizuje istú očistu od negatívneho, je zdrojom života a zdravia. Sám gazda – i počas roka, keď si uvedomí svoje neduhy napríklad v prístupe k veciam, v správaní, zlozvykoch a rozhodne sa ich čo najviac obmedziť, tento úmysel spečatí vyliatím vedra vody z potoka na hlavu bez ohľadu na počasie. Je to isté potvrdenie úmyslu, istý moment, od ktorého sa má snažiť byť lepším, zodpovednejším človekom. Odkedy sa tiež začal otužovať studenou vodou, obchádzajú ho každoročné ochorenia dýchacích ciest. Úder prúteným korbáčom symbolizuje dotyk s prebúdzajúcou prírodou a živou, ktorá vyháňa prvé púčiky a symbolicky prekrví pokožku človeka. V minulosti sa „šibačka“ týkala len slobodných diev a mládencov, no v 20. storočí sa začali prútmi a vodou svätiť aj vydaté ženy. V mnohých regiónoch sa v minulosti prútmi svätilo aj v úplne iných dňoch a šibali sa nielen dievky, ale i mládenci.
Ráno gazda ofŕkal vodou deti, s korbáčom v ruke im zaželal veľa zdravia a šťastia v živote. Po nachovaní zvierat nasledovali bohaté jarné raňajky – vajíčka, syr, mlieko, údené mäso, klobásy, zelenina a mazanec. Potom sme pred dom vytiahli reproduktor a pustili slovenské ľudové piesne od Muzičky, ktorá nám hrala naživo i vo svadobný deň. Dievčatá pred domom čakali šibačov, ktorí ich ponaháňali po dvore s korbáčmi, ofrkali vodou a zaželali všetko dobré. Prišli šibači z dediny, i z dedín okolitých. Keď prišli poslední šibači od Prievidze, vyšla vonku aj gazdiná. Keď už šla do domu, hovorí gazda kamarátke s malým dieťaťom, nech ide trošku nabok a vylial na domácu plný kýbeľ vody z potoka. Po minulé roky, keď jej len decentne vylial poldeci na hlavu sa domáca sťažovala a tento rok to konečne napravil. Domáca sa potešila.
Večer už sme smerovali za rodinou. S heligónkou sme prišli do domova dôchodcov neďaleko Žiliny. Hudba sa rozliehala celým zariadením, zišli sme sa tu viacerí z rodiny. Starká sa veľmi potešila. Potešili sa aj ostatní obyvatelia či personál. Sestričky nás vzali aj do izieb bytostí, ktoré už nedokážu vstať z postele. Po muzike sme sa i predstavili, zoznámili. Potom sme smerovali do ďalšej dediny k druhej starkej. Sviatky jari sú pre nás i o rodine.
Na druhý deň pri ohni sa všetky ženské ľudské bytosti zišli s vedrami či inými nádobami plnými vody okolo gazdu a obliali i jeho. Vynahradil si tak úmysel zo zeleného štvrtku. Potom sa sušil pri ohni.
Po týchto dňoch sa v našich mysliach usadili myšlienky: „Tak nám to začalo. Hospodársky rok je na začiatku. Toto treba spraviť prvé, tamto druhé, tretie …“