Na jeseň sa všetka živa rastlín sústreďuje v semenách a plodoch. Tie hospodár zbiera, spracováva, uskladňuje. Odkladá si na zimu a skorú jar. Tiež pripraví zem na ďalšiu sezónu. Mesiace september a október sú vyplnené zberom plodov a ich spracovávaním. Všimnime si, že Rimania pomenovali mesiac september a október ako siedmy a ôsmy mesiac (sep-, sedem, octo-osem). To preto, lebo v dávnych časoch rok začínal na jar a nie o jeden týždeň po zimnom slnovrate. U tých slovanských národov, ktoré neprevzali rímske pomenovanie mesiacov sa september nazýva napr. „Vresňom“ nakoľko vtedy kvitnú vresy, alebo ako září či „malý rujeň“ kedy začína ruja. Desiaty mesiac je zasa rujeň, lebo ruja je v plnom prúde.
September bol upršaný. Pršalo celý mesiac. Nezvyknem nadávať na počasie, čudujem sa ľuďom že sa im chce rozčuľovať pri každej zmene počasia, vetre, daždi či silnom slnku. Pravdou však je, že keď som po mesiac trvajúcich dažďoch vyšiel z domu, občas som „sa strašne zanadával a zahräšil.“. Kozy boli väčšinu času v maštali, nanajvýš v ohrade. Všetko bolo podmyté a rozbahnené. Na pašu som s nimi chodil len výnimočne, lebo treba zísť k potoku a následne zasa vyjsť hore briežkom. Hore tým bahnom som nechcel chodiť a už vôbec nie dolu. Našťastie cez víkendy sa počasie zvyklo mierne zlepšiť.
V októbri ešte týždeň popršalo a nastalo babie leto. Každý deň sa mohli plniť naše kolchozné plány.
V tomto období zbierame plody, ktoré sme siali, sadili, ale aj plody stromov či už vo vlastnej záhrade alebo v okolí. Zásobujeme sa rôznymi potravinami, vymenujeme si niektoré z nich.
Zemiaky
V sobotu sedemnásteho nepršalo. Bolo celý deň iba zamračené. Ideálny čas pre vyberanie zemiakov. U nás sa zemiaky nevolajú zemiaky, ale repa, o pár dedín ďalej už zasa švábka. Podľa môjho názoru je to preto, lebo ľudia na Liptove ešte dlho po privezení zemiakov do našich končín, ich odmietali pestovať. Dnes tak typická plodina pre tento región sa tu musela dlho presadzovať. Namiesto zemiakov tu ľudia pestovali repu.
Toto leto bolo horúce, ľudia nevedeli predpokladať aká bude úroda. Ale zatiaľ všetci, ktorí už mali zemiaky vybraté si pochvaľovali. Preto sme ani my nemali obavy o dobrú úrodu. Uvažovali sme, ako ideme zemiaky vyberať. Minulý rok sme to robili rýľom, čo je však zdĺhavé a navyše mnoho zemiakov preseknete. Kamarát mal u nás nechal oceľový pluh na prihrabávanie zemiakov či robenie riadkov. Najskôr som skúsil len tak tlačiť stredom hriadku a videl som ako zemiaky vyskakujú na obe strany. Veľké ušetrenie času. Avšak len tlačiť pluh je náročné, zvlášť v jemne šikmom teréne. Kdesi som videl staré fotografie, ako žena ťahá pluh. Nie každý mal zvieratá. Zbehol som ešte pre gurtňu, ktorú som si opásal. Ženu som nezapriahal, tá tlačila a držala správny kurz. Spolu nám to šlo ľahšie a zemiaky len tak lietali. Mali sme zasadené rôzne odrody. Niečo vlastné z minulého roka, niečo kúpené, niečo od susedy a niečo od druhej susedy. Úroda bola vačšia ako minulý rok. Vtedy sme mali štyri vrecia. Toho roku osem, aj keď zdá sa mi, že tieto boli menšie. Dajme tomu, že pred rokom sme mali 200 kg, tento rok 250.
Zemiaky sme po zbere nechali ešte dva týždne preschnúť v stodole v tme a až potom sme ich vrecovali. Chceli sme sa vyvarovať problémom z minulého roka, kedy nám zemiaky začali v pivnici plesnieť. Tiež som oproti minulému roku týždeň pred zberom pokosil vňať.
Slivky
Výpočtami mi vychádza, že každé štyri roky je veľká úroda sliviek. Tá posledná bola v roku 2018. Toho roku boli stromy plné sliviek, konáre sa ohýbali. Zbierali sme ich postupne. Raz na sušenie, raz na lekvár, sirup, potom na víno a na záver na kvas. Slivkové víno už leží v pivnici. Krátky videorecept na výrobu slivkového vína nájdete nižšie:
Baza čierna
Ani plody bazy čiernej sme nenechali uschnúť na strome. V jeden deň som sa vybral s košíkom do záhrady i do okolia a nazbieral som plný tridsať litrový kýbeľ plodov bazy čiernej. Tá sa následne patentovaným nástrojom – drievkom, do ktorého sú navŕtané tenké samorezky – očistila od stoniek. Potom baza ležala v horúcej vode, napokon sa scedila a lisovala. Víno tiež leží v pivnici. Vyšlo nám zhruba 15 litrov. Okrem vína som si všímal aj rovnejšie konáre, ktoré som si odrezal a nechal sušiť. V budúcnosti z nich budú píšťaly. Pod hradom Likava som tiež našiel už staré popílené suché konáre. Tie som si tiež vzal.
Nechtík
Nechtík vysievame tam, kam nemáme čo dať a pravidelne z neho robíme liečivé mastičky. Nechtíková masť pomáha hojeniu rán, popálenín, je dobrá aj na kŕčové žily a pleseň na nohách. Kvety máčame v oleji na slnečnom mieste, olej potom zmiešame so včelím voskom. Okrem nechtíkovej maste robíme i mastičky zo smrekovej živice.
Fazuľa
Toho roku máme veľké množstvo fazule. Zasadili sme jej dvojnásobný počet oproti minulému roku. Ako oporu sme použili drevené tyčky, ale i 2,5 metre vysoké kari siete. Tie nám kedysi slúžili ako zábrana proti úniku kozliatok z ohrady. Siete sme zapichli do zeme na krajoch a postupne sa k sebe zbiehali. „Dobrý nápad“ – hovoríme si, veď fazuľa sa takto môže ťahať do veľkej výšky a navyše po mriežke, nie len po tyčke. Avšak nenapadlo nám, že váha fazule spraví svoje. Po jednom vetri boli siete ohnuté a spadnuté na jednu stranu. Podopreli sme ich kolmi a úroda bola zachránená. Až pri dvíhaní sieti zo zeme sme si poriadne uvedomili váhu rozvetvenej fazule. Fazuľová polievka patrí k našim najobľúbenejším.
Kŕmna repa
Kŕmna repa tvorí druhý najväčší podiel v zadnej záhrade. Od neskorej jesene až do jej spotrebovania ju strúhame do kŕmnej zmesi pre kozy a kryje nám teda časť nákladov na kŕmenie. Samozrejme, kŕmna repa je len doplnkom stravy, nakoľko zelenina nemá potrebné energetické hodnoty pre výživu kôz. Je skôr zdrojom potrebných vitamínov.
Tekvice
Tekvice sadíme pravidelne každým rokom, je to vďačná a nenáročná plodina, vždy sa urodí pomerne veľa. Tekvice sa tiež pomerne dobre skladujú, nezačnú hneď hniť, pokojne ich necháme pred domom. Pokiaľ máte fantáziu alebo poznáte tie správne recepty, z tekvíc môžete pripraviť rôzne pokrmy ako napríklad: guľáš, prívarok, polievka, rôzne placky, koláče, lievance, môže sa pridať do chlebu, použiť ako príloha a podobne. Tekvica vás oslobodí od nákupov potravín v obchodoch.
Ostatná zelenina
Okrem vyššie vymenovaných sme sadili aj ďalšie druhy zeleniny ako mrkvu, petržlen, kel, uhorky, cviklu, kukuricu, kaleráb či kapustu. Nie všetko sa nám uchytilo, nakoľko políčko je v miernej šikmine a v jej vrchnej časti sa nám akosi nedržia živiny. Zelenina zasiata na jej vrchnom okraji je podstatne menšia ako nižšie položená zelenina. Preto aj cvikla či kapusta bola pomerne malá. Rezanú kapustu sme museli kúpiť a už kvasí v sude. Tento rok pri kydaní hnoju sa musíme zamerať na spomínanú vrchnú časť záhrady a prihnojiť ju trošku viac.
Kozy
Svoje problémy sme si užili aj s kozami, teda presnejšie s capmi. Na jar k nám prišiel nový cap. Trošku starší, kľudnej povahy, s priateľským pohľadom. Už chýbala len dúha zo zadku. Len čo čert nechcel, cap si začiatkom septembra zrejme pri preskakovaní potoka ublížil prednú nohu. Áno zrovna vtedy, keď kozám začína ruja. Jednu síce nakrýval už na dožinkový spln, ale po ostatných sme ho skákať nevideli. Najskôr postával, neskôr polihoval. Noha mu začala puchnúť, boli pri ňom dvaja veterinári a absolvoval aj RTG. Keďže chodil po troch nohách a nebol najľahší, začala ho bolieť aj tá druhá a ostal nám úplne ležať. A keď koza dlho leží, dostavujú sa problémy s trávením. A tak capko musel odísť na onen svet. Pomohli sme mu k tomu pár minút pred dvanástou. Starší cap už je ťažšie jedlý, jeho mäso je ako žuvačka a preto ho postupne núkame psom i mačkám. Na niektorých častiach si pochutili sliepky. Nám ostala koža, ktorá čaká na svoje spracovanie.
Nastáva otázka ako vyriešiť nakrývanie kôz. Človek okolo nich chodí celý rok, chystá im, kosí a nosí, pasie ich, kupuje im zrno, ktoré poriadne podraželo. Bola by škoda, ak by kozy ostali nenakryté a ostali by stáť nasucho. Kúpiť či požičať? Vravíme si, že nebudeme capa živiť trištvrte roka, že si ho radšej požičiame, aj sa nám hneď niekoľkí priatelia ponúkli. Vybrali sme sa preto do strediska Na Medzi, odkiaľ sme si doviezli capka. Pekne sfarbený, viac dosiva, slovenská karpatská koza. Zdal sa mi akýsi menší, ale vraj skáče. Vravím si, no dúfam som sa nepreviezol nadarmo. Keď sme capka vyložili, hneď bolo vidno, že veľkosťou predstavuje asi 2/3 veľkosti kôz. Kozy sa okolo neho hneď zbehli ako ženský kolektív, keď medzi ne príde chlap. Lada ho očuchala a už vrtela chvostom, spustila sa jej ruja. Cap stál v pozadí, mečal, akoby nevedel čo má robiť. Tak po Lade začala skákať druhá koza Ema. Ukazovala capkovi čo robiť. „Zasa som spravil zlé rozhodnutie, na ktoré doplatím“, vravel som si. Koza má ruju, viem že tá netrvá dlho, treba ísť rýchlo za iným capom. A tak som cez kamaráta vybavil výjazd za ďalším capom neďaleko Ružomberka.
Na druhý deň ráno sa však všetko zmenilo. Mladý capko bol ako vymenený. Zrazu vedel čo má robiť a poriadok si robil aj medzi kozami. Neutekal, bránil sa. Od jedla ho nevyháňali. A o pár minút už skákal po Lade. O pár dní neskôr už aj po Róze, ktorá mu inak robila zle. Pevne veríme, že do Slnovratu ponakrýva všetko čo nestihol jeho predchodca.
Nechýbala ani kultúra a spoločenský život
Jesenné obdobie patrilo aj kultúre a spoločenským podujatiam. Už sa nám naplno rozbehlo občianske združenie Choč, v ktorom sme zorganizovali Michalský deň vo Valaskej Dubovej a o dva týždne na to aj šarkaniádu.
S domácimi kváskovými chlebíkmi sme sa tiež vybrali na jarmoky do Múzea slovenskej dediny v Matrine, kde sme tiež strávili príjemné chvíle a spoznali aj nových príjemných ľudí.
