Slnovrat ako podstata súčasných zimných sviatkov
Zimný slnovrat je skutočný sviatok vítania nového Slnka, nakoľko Slnko ako hviezda, ako i naša Zem sú skutočné. Môžete sa ich dotknúť, či cítiť ich teplo. Naozaj – a nie podľa legendy – je od slnovratu deň dlhší. Pre nás ako prírodných hospodárov má slnovrat svoj význam a je istým míľnikom v gazdovskom živote. Je započatím nového svetla i keď len postupne, deň za dňom. S ďalším rozvidňovaním nastane neskôr nový kolobeh nášho gazdovského života.
K prvej oslave zimného slnovratu rokmi sme sa pred rokmi dostali práve cez náš gazdovský spôsob života. Prišlo to tak akosi prirodzene, akoby to k tomu oddávna patrilo. Pozvánku sme pred rokmi našli na stránkach gazdovskej obrody. Slnovrat, či už zimný, alebo letný sa slávil rôznymi civilizáciami celé tisícročia, ešte pred príchodom súčasných „svetových náboženstiev“. Treba si uvedomiť, že v čase, keď neexistovalo umelé predlžovanie dňa, predstavovala dĺžka dňa pomerne významný medzník v živote človeka. Na rozdiel od letného slnovratu, ten zimný sprevádzajú v ľudovej slovesnosti rôzne rituály a zvyky ako napr. ochrana hospodárstva a príbytku pred temnými silami, veštenie, obchôdzka s deduchom, medveďom, ktorí predstavovali ducha predkov, (neskôr sv. Mikulášom) a podobne. Strieda sa ochrana pred temnotou so zvestovaním nového svetla.
Zimný slnovrat je vyvrcholením, privítaním tohto nového svetla. Nové svetlo vítame v čase najväčšej tmy. Po slnovrate už temnota nemá v ľudovej slovesnosti miesto, i keď krátko po ňom, dni sú podobne krátke ako pred ním.
Ako hodnostári Slnko premaľovali
Ľudia mali čakanie na nové svetlo a jeho vítanie hlboko vžité. Hodnostári privezeného náboženstva zistili, že i napriek zákazom a trestom za praktizovanie „pohanských“ rituálov a obradov, ich ľudia i naďalej vykonávajú. A tak tieto rituály dostali nový – ten správny, vhodný – obsah. Prírodné javy či duchovia predkov sa vymenili za mená nových „svätých“ a bolo vybavené. Pravou podstatou čakania na narodenie spasiteľa v jasličkách na slame je teda čakanie na nové svetlo. Až v štvrtom storočí, teda stovky rokov po ukrižovaní spasiteľa cirkev rozhodla, že sa narodil v čase zimného slnovratu. Navyše bol ukrižovaný zbytočne, lebo ľudstvo sa odvtedy veľmi nezmenilo a príbeh davom ukrižovaného spasiteľa ktorý nechce boj, ale hľadá mier a porozumenie, sa opakuje dodnes.
Slnovrat je originál a narodenie spasiteľa je napodobneninou, prekrytím skutočnej podstaty. Niektorí kresťania si toto uvedomujú a Vianoce neoslavujú. Minulý rok televízia vysielala súťaž o nový dom. Do tejto súťaže sa zapojil i jeden pár, ktorý svoju vieru dával výrazne najavo. Keď sa ich moderátor Vilo pýtal, čo dostali pod stromček, odpovedali, že nič, že oni Vianoce ako správni kresťania neoslavujú. Vysvetlili mu, že Vianoce sú vlastne slnovratom a teda sa nejedná o pravý kresťanský sviatok.
Po pár rokoch opäť v spoločenskej sále
Práve Slnovrat nám dáva ten skutočný zmysel, vraciame sa k originálu a patrične sme sa naň tešili i pripravovali. Po dvoch rokoch obmedzení sa oslavy zimného slnovratu konali opäť vo väčšej spoločenskej sále – tentokrát v spoločenskej budove družstva v Látkach nad Hriňovou. V časoch obmedzení sme zimný slnovrat slávili vo vonkajšom prostredí na Medzi. Všetko má svoje klady i zápory. Pravdou napríklad je, že udalosť v interiéri znamená väčšie množstvo ľudí a to aj z toho dôvodu, že je vhodná i pre ženy s deťmi, nakoľko spať pri teplotách okolo 0°C, to mnohé matky s deťmi odradí.
Tentokrát sme vzali i deti, nakoľko ich nechceme z kola roka vynechávať. Sviatočné dni sa týkajú celej rodiny, nie je to len záležitosť rodičov. A dobre sme urobili. Ráno sme nachovali statok a dohodli sme sa s Martinom, našim kamarátom, že príde večer i ráno hodiť kozám a sliepkam. Vyrazili sme doobeda, lebo sme vedeli, že bude treba ešte pomôcť s prípravou. Keď sme dorazili, akurát sa robila výzdoba, chystala aparatúra, prenášali stoly. Zeleň nesmie chýbať ani vo vnútri. Každý stĺp bol zo všetkých strán obložený vetvičkami zelených stromov.
Tvorivé dielne i poctivé výrobky
Súčasťou podujatia boli aj predajné stoly domácich výrobkov. Tie sa presunuli do predsiene. I my sme napiekli zopár poctivých chlebíkov na predaj a niektoré sme dali spolu s vínom na spoločný hodovný stôl. V stánkoch boli rôzne domáce výrobky a potraviny ako pečivo, mastičky, tinktúry, odev, obuv, kožené výrobky, píšťaly, kompóty, sirupy, mydlá a podobne. Každý niečo priniesol aj na spoločný hodovný stôl. Tí, ktorí ostávali na noc, sa ubytovali. Čas si mnohí vypĺňali rozhovormi s priateľmi, s ktorými sa dlhšie nevideli a veru si mali čo povedať.
Samotnému obradu predchádzali tvorivé dielne. Prvá bola pre deti, ktoré sa zišli okolo stola. Pod vedením Rastislava i sedemročného Zorimíra si deti maľovali vodovými farbami a vystrihovali snehové vločky z poskladaného papiera. Deťom sa táto činnosť veľmi páčila. Na záver z obrázkov spravili malú výstavu.
Pokračovala výučba v hre na koncové píšťaly. Prítomní vytvorili koncovkový kruh, v ktorom si spoločne zahrali. Nasledoval nácvik piesne „Voláme Roda“. Ten sme si vyskúšali zahrať a zaspievať vo viacerých tóninách a za doprovodu rôznych hudobných nástrojov. K piesni patrí na Slnovrat i samotné nosenie Roda na skrížených ozembuchoch. Ozembuchy neboli a tak sa podaktorí vydali hľadať dve rovné gulatiny, ktoré dokážu skrížené uniesť chlapa.
Z iskry plameň …
Večerom už sa začínal hlavný obrad – zapálenie živého obradného ohňa. Vytvorili sme veľký kruh. Stlmilo sa svetlo. V strede kruhu hovoril Žiarislav. Vždy keď Žiarislav rozpráva pri takejto príležitosti, všetci sú ticho a počúvajú. To čo hovorí, dáva zmysel. Hovorí pútavo, občas odľahčí nejakou srandou. Je to pútavé i pre deti. Potom zapálil živý oheň. Svetlo sa úplne zhaslo. Tak ako to bolo celé stáročia a tisícročia. V tme sa blysli iskry od ocieľky. Po niekoľkom pokuse ostala jedna malá iskra. Nebolo videť nič, iba čiernu tmu a uprostred tmy malú žeravú bodku. Z tej rozfúkal oheň. Od ohňa pripálil posvätné bylinky a dymom za pomoci pierok dravca očistil kolo bytostí.
Zvolalo sa na slávu štyrom živlom, silám – sile ladnej, sile pernej, sile rodnej,…. Živý oheň sa rozniesol po okolitých stoloch v podobe sviečok. Potom Žiarislav vytiahol obradný slnovratový koláč – svargovník. A opýtal sa: „A či ma vidíte spoza tohto koláča?“. Po pravdivej odpovedi zaželal, aby bol o rok koláč taký veľký, že ho spoza neho nebude vidno. Z koláča si každý vzal kúsok.
Otvoril sa hodovný stôl. Pre niektorých, ktorí držali pred slnovratom pôst, to bolo prvé jedlo po dvoch dňoch. Na stole bolo ovocie, zelenina, nátierky, chlieb, pečivo, koláče ale i domáce ovocné víno. Nastala voľná vrava a začalo sa chystať prvé hudobné vystúpenie. Čakanie si niektorí krátili spevom i tancom pri heligónke. Najmä mladému Horanovi sa páčilo. Heligónkar sa potešil, že vidí mladého človeka – ešte dieťa, ktoré si rado zaspieva slovenské ľudové piesne. Žiaľ s týmto javom sa v bežnom svete stretáva zriedka.
O kultúru núdza nebola
Nasledovali vystúpenia sólistov – gitaristov – Radovana Vršku a Alexandry Šimegovej. Ide predovšetkým o novodrevné piesne s posolstvom. Radovan, podobne ako Žiarislav – pretextoval naspäť niektoré koledy. Prinášame Vám zopár ukážok z ich tvorby.
Po nich prišiel na pódium Žiarislav – tento krát bez bytostí. Sám. Piesne boli iné ako na koncertoch počas roka. Boli oslavné, duchovné, prispôsobené na dnešnú udalosť. Po pár pesničkách už Žiarislav sám nebol. Na pódiu sa zišlo niekoľko ďalších bytostí, s gitarami, husľami, jeden sa posadil i za doby. A tak kapela vznikla priamo na mieste. Zachytili sme atmosféru pri piesni „Chvála ti za svetlo“, s ktorou sa chceme s čitateľmi podeliť. Koncert sa natiahol do noci.
Ako poslední vystúpili členovia kapely Barbar Bards, ktorí sa venujú najmä hre na gajdy. Tancovala celá sála, svoj kruh vytvorili i deti. Medzitým – okolo polnoci – už niektorí preniesli živý oheň vonku. V snehu okolo ohňa sme vytvorili ďalší kruh. Tu Žiarislav za nárekov a neladných tónov začal bedákať nad tmou, ktorá nastala. No v jednom momente zmenil tón reči a začal hovoriť o nádeji a novom svetle. Začali sme volať Roda. Ten prišiel aj so štyrma obradníkmi v maskách a privítali nové svetlo. Rod sa posadil na skrížené palice, obradníci ho zdvihli a točili sa s ním.
O polnoci pri ohníku
Nasledovali obrady postrižín a prijímania mien. Postrižiny sa kedysi robili mladým – asi sedemročným chlapcom, ktorí dospeli do veku, kedy prechádzajú spod vplyvu matky pod vplyv otca. Dnes v čase obrody rodného duchovna vykonávajú postrižiny najmä dospelí, ktorí sa týmto zbavujú, vzdávajú starých vplyvov a prijímajú – z vlastnej vôle – rodné duchovno. Ide o jednorázový obrad, v ktorom si človek odreže alebo odstrihne časť porastu (vlasy, brada,…), ktorý zabalí do brezovej kôry a daruje ohňu, pri ktorom chvíľu rozjíma a uvedomuje si, sústredí sa na význam tohto aktu. Tento slnovrat bol na postrižiny pomerne bohatý. Podstúpilo ho minimálne desať ľudí.
Obrad prijímania mena ako prechodový obrad súvisí s dávnym zvykom v určitom veku detské meno, ktoré človek dostal spravidla od rodičov, nahradiť duchovným menom, ktorého význam je už vyhranený životnou cestou osobnosti. Meno má pomáhať na dobrej ceste, ale nemalo by byť v rozpore s povahou bytosti, ktorej prináleží. Mená prijali štyri bytosti – Horan, Svetlana, Branimíra a Radana.
Viac o rituáloch postrižín a prijímania mena: https://www.ziarislav.sk/postriziny/
To už bolo pol druhej v noci. Niektorí sa presunuli dnu, iní ostali stáť okolo ohňa a spoločne si zaspievali nádherné ľudové piesne. Pohľad na kruh bytostí stojacich za tmy v snehu okolo ohňa bol nádherný.
Na druhý deň niektorí odišli, no podujatie pokračovalo.
Oslava Slnovratu bola príjemným a naplneným zážitkom a to i napriek tomu, že sa nejedná o štátny sviatok a teda sa musela konať pár dní pred skutočným zimným slnovratom. Veď aj narodeninové oslavy sa posúvajú na voľné dni tak, aby ich oslávenci mohli osláviť v čo najväčšom kruhu rodiny a priateľov.
Stanislav
foto bez uvedenia zdroja: autor