Množstvo odpadu, ktoré človek tvorí, predstavuje v súčasnosti jeden z najväčších problémov pre planétu a budúcnosť. Keď výrobcovia prišli s rôznymi produktami balenými v jednorázových obaloch, prípadne s takými produktami, ktoré sa po použití musia len vyhodiť, tak si síce uvedomovali, že túto hmotu treba niekde uložiť, uskladniť, avšak už len málokto si uvedomoval, že to takto nepôjde večne a že aj planéta má svoje kapacity. Aj preto sú dnes oceány plné plastov. Ďalší rozvoj jednorázovosti a záplavy plastov prišiel s nástupom kapitalistického systému do našich končín. Došli k zrušeniu zálohovania fliaš na mlieko, minerálne vody, víno a podobne. Znížená kvalita výrobkov (možno úmyselná, nakoľko kapitalistický systém funguje len vtedy, keď neustále speňažuje nové tovary) spravila z elektroniky spotrebný tovar a nie investíciu na desaťročia. Kolchoz Liptov presadzuje vedomú zodpovednosť za tvorbu odpadu každého jednotlivca. Nerobíme tie isté chyby ako okolie a to len preto lebo “sa to tak robí”. Namiesto nevedomého napodobňovania systému, do ktorého sme spadli sa sami vedome pričiňujeme o znižovanie odpadu a to spôsobmi, ktoré uvádzame v inom texte. Zároveň však zdôrazňujeme, že oveľa väčší úspech by prinieslo angažovanie sa v tejto veci od samotných výrobcov a predajcov. A keby tovary a obaly boli nastavené tak, aby aj nevedomec nemal inú možnosť, pretože on len robí to, čo je vlastne legálne, dostupné a v poriadku.
Autorka knihy Bea Johnsonová vás prevedie rôznymi sférami života a ukáže, ako sa dá zredukovať odpad na minimum. Jej komunálny odpad tvorí len malá sklenená nádobka.
Vyberáme z príhovoru nakladateľa:
“Moje babičky mali zo svojej domácnosti minimum odpadkov. Väčšinu potravín si vypestovali, vychovali, vyrobili či zaobstarali od susedov, alebo samoške za rohom. Biologický odpad potom zožrali domáce zvieratá, alebo skončil v komposte. Papier, sklo a kov sme odvážali pravidelne do zberných surovín. To bolo moje detstvo, v tom som vyrastal. Po roku 1989 prišli supermarkety, záplava na prvý dojem dostupných vecí a všadeprítomný dôraz na maximalizíáciu zážitkov a pohodlného života. Ovocné stromy tak napríklad uvoľnili miesto tujám a celoročne zeleným kríkom, králikárne a kuríny prestali “hýzdiť” naše dvory a miesto zeleninových záhrad máme dnes trávniky s bazénom” … “Okrem všadeprítomnej toxicity priemyslovo vyrábaných potravín, kozmetiky, drogérie a ďalšieho tovaru som s hrôzou pozoroval, koľko ľudí sa venuje práci, ku ktorej nemajú vzťah, aby si mohli kúpiť veci, ktoré nepotrebujú, ktorými sa potom následne snažia urobiť dojem na tých, ktorými opovrhujú. Došlo mi, že “byť” znamená v dnešnom svete na prvom mieste “mať”. “Mať” viac znamená “byť” viac