NAD VALASKOU DUBOVOU SKUPINA BOSONOHÉ BREZY V SPOLUPRÁCI SO STANOM PIROŠÍKOM ZAHRALI A ZASPIEVALI RUSKÚ PIESEŇ
„U vorot sosna zeljonaja“ (Zelená borovica pri bráne)
Ženský projekt „BOSONOHÉ BREZY“ vznikol z lásky ku koreňom, hudbe, čistému zdroju a jeho spoločnej tvorbe. Darospevy vznikajú a sú inšpirované starými slovanskými jazykmi, z oblasti Slovenska, Ruska, Bieloruska
, Ukrajiny
, Poľska
a Srbska
.
Stano Pirošík: „S dievčatami z tejto skupiny (jedna členka je od Bratislavy a druhá od Prešova) sme začali komunikovať po tom, ako sme objavili ich video s prerábkou našej obľúbenej piesne „Oj Dusja, Oj Marusja“. Poslali sme im video ako počas tlačenia kapusty hrám na harmonike. Tiež sa im to páčilo a tak sme sa dohodli, že určite spolu niečo natrénujeme. Spája nás predovšetkým láska k ľudovej hudbe, nie len slovenskej, ale aj iných slovanských krajín. Minulý víkend (10.-11.4. 2021) zavítali preto k nám do Valaskej Dubovej, kde sme okrem prvých osobných rozhovorov poctivo cvičili dve piesne. Na videu je prvá z nich. Je to stará ruská pieseň „U vorot sosna zeljonaja“ (Zelená borovica pri bráne). Špecifické a pre slovenské pomery aj mierne „exotické“ je to, že ju hráme na ruskej garmoške, ktorú v našich končinách veľmi nevidno (tu sú skôr typické heligónky a klasické akordeóny). Dievčatá hrajú na viaceré nástroje ako husle, píšťaly, gitary
a vyrábajú si aj vlastné nástroje na udávanie tepu. Plánujeme aj nejakú vlastnú tvorbu, v pláne sú ďalšie dve-tri piesne.“
Pýtali sme sa Stana Pirošíka, odkedy sa venuje hraniu na harmonike a aký štýl?
„K ľudovej hudbe a zvykom som sa dostal priebežne počas svojho pobytu na Liptove, kde žijem od roku 2007. Najskôr to bolo len počúvanie ľudovej hudby, záujem o ľudovú architektúru a remeslo. K hre na harmoniky ma inšpirovali dve osoby, ruský pesničkár Igor Rasterjajev, a tiež víťaz súťaže ZEM SPIEVA – Martin Repáň, s ktorým sme sa aj osobne stretli. Netvrdím o sebe, že som nejaký folklorista, lebo ja folklór nehrám, ale skôr žijem, a hra na hudobné nástroje len patrí k takémuto životnému cíteniu. Na heligónku hrám od mája 2018. Podľa môjho názoru nie je folklór o tom, že niekto nakreslí v kalendári červenú čiaru a povie, že „od teraz len napodobňujeme a opakujeme to, čo sa dialo a robilo pred touto čiarou“. Je to podľa mňa aj o súčasnosti a o tom, ako to človek cíti a chce žiť, aké vyznáva hodnoty.“
(prevzaté z FB stránky: Za lepšiu budúcnosť obce Valaská Dubová)