Ťažko sa nám pozerá na tradičný dušičkový plastový ošiaľ a nemienime sa tomu prispôsobovať. Umelé náhrobné vence a kytice stoja veľakrát nemalé peniaze a často je ich hlavným účelom prezentovanie sa pred ostatnými rodinnými príslušníkmi. Nakúpim vence,kahance,odnesiem na cintorín a mám “odfajknuté”… Tieto predmety my považujeme za zbytočný odpad už v tom štádiu,ako zlezú z výrobnej linky. Po roku skončia v smetiaku,lebo vybledli a dušičkový plastový cyklus pokračuje. To,čo má byť živé,nahradili umeliny.
Ľudia sú spokojní,lebo kvety vydržia rok a netreba nebohému po túto dobu doniesť nič iné a výrobcovia umelých ozdôb plesajú. Pohľad na plastovo-betónový cintorín úplne vystihuje dnešnú dobu. Pritom aká krásna je predstava hrobového hája,kde by každé miesto posledného odpočinku bolo vysadené obľúbenými kvetmi nebohého,trvalkami,okrasnými krami a ak zájdeme ešte ďalej – namiesto mramorových pomníkov by sa zasadili stromy,ktoré by čerpali živiny z pôdy,v ktorej odpočíva nebohý a oživuje daný strom. Dnes utópia, aj keď už existuje na Slovensku cintorín,kde je zakázané nosenie akýchkoľvek plastov,pochováva sa v plachtách a sviečky z prírodných materiálov plávajú na hladine spomienkovej studničky… Verím,že takýchto miest bude časom viac.
My sme dnes šli zaspomínať na babku s doma vyrobeným prírodným vencom.
(Publikované k dušičkám 2021)
