Tohto roku po zbere úrody na zadnej záhrade sme začali pripravovať ďalšie zúrodňovanie tohoto kúska zeme. Táto zem roky obrastala len trávou, dlho sa na nej nepestovalo, rozorala sa až na jeseň minulého roku. Vtedy som na rozorané políčko vykydal v kýbľoch toľko hnoju, koľko šlo. Ukázalo sa, že nižšie sú plodiny väčšie, zatiaľ čo vo vrchnej časti políčka sú oveľa menšie. Tento rok sme chceli našej zemičke-živiteľke dodať potrebné množstvo živín. Náš hnoj – mix kozieho, králičieho a slepačieho, nám vo výdatných kopách vystačil tak na pol záhrady. Zháňali sme najskôr po susedoch ale i v okolitých dedinách – a takmer nikto už hnoj na vývoz nemal. Všetci chovatelia koní a kôz ho už použili alebo rozdali ľuďom, ktorí si ho prišli naložiť či pozbierať po výbehoch. Aký vzácny je tento hnoj. A v akých kontextoch sa toto slovo používa „to je hnoj“ – hovorí sa o niečom nevzhľadnom, alebo klamlivom. „To si pohnojil“ – hovorí sa, keď niekto niečo pokazí. Niekto dokonca kydá vzácny hnoj pred úrady vlády a ministerstvá na znak protestu. Hnoj si to však nezaslúži, lebo je vzácny a potrebný. Živiny pre druhú polovicu záhrady sme teda dolovali ešte zo spodnej časti hnojiska, ale kydali sme tam ešte neprezretý hnoj priamo z maštale. Aj my sme to riadne pohnojili – ale účelovo a vedome, aby sme si zabezpečili obživu v budúcom gazdovskom roku.
Potom sa čakalo na preoranie záhrady. Kamarát kúpil toho roku podomácky vyrobený traktor s motorom Š1203. Ešte na ňom nikde neoral a preto prvé skúšobné pokusy sa mali diať u nás – na tejto záhrade nás aspoň nikto neuvidí, keď nám to nepôjde. Pred príchodom začínajúceho traktoristu som ešte odkrojil kúsok domáceho kozieho syra a podľa starých zvykov som túto obetinu položil do prvej brázdy. Zapojili sme pluh, no zistili sme, že traktor orie príliš plytko a že toto je skôr pluh na ohŕňanie zemiakov než na oranie zeme. Na pluh som sa postavil, nech ideme hlbšie, ale nemalo to ten správny efekt. Tak sme to zabalili, podohadovali sa, aké trubky a plechy treba zohnať, aby nám to fungovalo.
V takýchto situáciách si občas volím tú najťažšiu (čo sa týka námahy) a zároveň najjednoduchšiu cestu (čo sa týka techniky prevedenia). Povedal som si, že záhradu o rozmeroch cca 6 x 33 metrov zrýľujem ručne. Áno, mohol som zavolať aj iných oráčov, ktorí to spravia za 15 minút. Ale nechcem byť každým rokom od niekoho závislý. Určil som si prvý pás o šírke tretiny z celkovej šírky. Zobral som si rýľ s ergonomickou rúčkou a poďme do práce. Tá prvá tretina, to bola tá časť, kde bola najhoršia úroda. A veru pôda tvrdá a kamenistá, vyberal som spod nej kamene i veľké balvany. Človek takto trošku bližšie a osobnejšie spozná zem, s ktorou si buduje vzájomné partnerstvo. Z kabíny traktora nie je možné ju takto spoznať. A tak som rýľoval vždy po pár hodinách, väčšinou po večeroch a sviatkoch, keď som si našiel čas. Áno, priznal som, že nik normálny by toto v dnešnej dobe nerobil, neraz som si uvedomil, že zatiaľ čo sa tu týždne lopotím s chvíľkovou záležitosťou pre mechanizáciu, stojí mi iná robota, ktorú treba spraviť. Ale dal som sa na boj a tak už sa nedalo cúvnuť. Keby prišiel traktor, tak celá moja námaha by v tomto momente už vyšla navnivoč.
A tak som v nedeľu 21.11 dielo dokončil, mohol som si z nástenky odfajknúť „poorať záhradu“ a pustiť sa do ďalších prác. Vydretá, ale predsa len nezávislosť. Budúci rok sa ale zariadime inak