Ešte kedysi, asi okolo roku 2011, keď sme ako SZM organizovali semináre v múzeu SNP, ktosi nám daroval do knižnice knihu od Andreja Strýčka s názvom „Predseda JRD“. Táto kniha dlhé roky čakala zamknutá v knižnici, kým som sa jedného dňa nerozhodol si ju prečítať.
Dnes mnoho ľudí stráca čas bezcenným pozeraním do telefónu, zisťovaním, kto má čo nové, prípadne sa účastnia nikdy nekončiacich hádok s inými používateľmi telefónov. Taká kniha dokáže človeka v mnohom obohatiť, priniesť svedectvo o danej dobe, o živote jednoduchého človeka alebo sa človek môže vzdelávať v konkrétnej oblasti, ktorú si sám vyberie. S každou prečítanou knihou človek rastie, učí sa, dozvedá sa niečo nové.
Knihy o práci, kolektíve, riešení problémov a napredovaní podobné tejto poznáme zo socialistického realizmu spred roka 1989. Táto však bola písaná až v roku 2005, pričom autor využil aj svoje zápisky z rokov sedemdesiatych. To môže byť výhodou, pretože autor podal svedectvo tak, ako to sám vnímal. Kniha je spomienkou na fungovanie jedného JRD neďaleko Nového Mesta nad Váhom. Je to svedectvo z dôb, ktoré niekto označuje ako „nesloboda“. Je to svedectvo očami nového predsedu, ktorý tu bol v roku 1971 preradený po tom, ako zaujal negatívny postoj k vstupu vojsk Varšavskej zmluvy a bolo mu zakázané pracovať v jeho rodnom okrese.
Napriek takejto osobnej krivde autor bývalé zriadenie nenazýva „totalitou“, a to aj z toho dôvodu, lebo si ho mohol porovnať s kapitalistickým zriadením, ktoré prišlo po roku 1989. Nechváli kapitalistické zriadenie preto, lebo sa mu v socializme ukrivdilo. V predslove vyjadruje svoj názor takto:
„V súčasnosti, po roku 1989 (2005), sa nám donekonečna podsúva tvrdenie, že v bývalom režime sme žili v neslobode. No, pravdaže, nebola to plnohodnotná sloboda. Bola to osobitná sloboda, svojrázna sloboda, sloboda svojho druhu. Sloboda, ktorá pramenila z predstavy o socializme ako o vyššej, spravodlivejšej, humánnejšej forme vlády v porovnaní s predchádzajúcim kapitalistickým systémom. Bola to do značnej miery okyptená sloboda. Okyptená najmä nemožnosťou voliť „svoju“ politickú stranu a nemožnosťou neobmedzene bohatnúť. Avšak ako sme už dodatočne zistili, tieto „nemožnosti“ pre výraznú väčšinu ľudí neznamenali žiadne veľké nešťastie.
No a ako je to dnes s onou, do nemoty hlásanou slobodou: Neobmedzená možnosť, pre vyvolených (mám na mysli veľké podniky, veľké korporácie) slobodne podnikať a slobodne bohatnúť zároveň znamená „slobodne“ zneužívať státisíce pracujúcich, ktorí nemajú inú možnosť, len predaj svojej pracovnej sily. (…) Takže i táto novodobá „sloboda“ je len výrazne okyptenou slobodou. Je slobodou len pre menšiu časť bežných občanov.
Na JRD Vaďovce (v knihe zmenené na JRD Pahorky) sa ocitol ako bezpartajný inžinier. Družstvo zaostávalo na posledných priečkach v rámci okresu a ľudia vrátane predsedov sa len „viezli“, udržiavali tento status, nesnažili sa zmeniť tento stav. Chýbala evidencia, pracovalo sa neraz v neporiadku a prachu, traktoristi mali množstvo výhovoriek, keď mali vykonať nejakú prácu. Práve tu sa ukázalo, aký je dôležitý človek a jeho osobité črty. Žiadna špina sama od seba nezmizne, vždy musí byť niekto, kto chytí metlu, handru a spraví poriadok. Poriadok s ľuďmi i pracovným prostredím.
„Hygiena, čistota, poriadok. Pojmy, ktoré si niekde až úzkostlivo strážime, pokiaľ je to za našou ohradou. Ale na spoločnom? Voľajako bolo a voľajako bude.“
No v porovnaní s dnešnými manažérmi nebol „súdruh predseda“ človek, ktorý hneď vyhodí polovicu ľudí, ostatným dá roboty za dvoch a už sa teší, ako ho ocenia za „zvýšenie produktivity“. Motivácia nového predsedu nespočívala výlučne v osobnom prospechu, tak ako to poznáme dnes.
Súdruh predseda naučí čitateľa skutočnému vedeniu ako napríklad:
- Poznať problém aj ľudí osobne a nie od stola, keď sa postupne osobne stretne takmer so všetkými pracovníkmi priamo v ich prostredí. Napríklad navštívi dojičky, opýta sa ich, ako sú spokojné s prácou, no zároveň sa ich opýta, prečo nedodoja do konca a prečo poriadne nečistia vemená pred dojením. Keď sa vyhovárajú, sám osobne im ukáže, ako sa to má poriadne robiť, čím ich do značnej miery aj zahanbí.
- Hovoriť priamo a vecne, no bez urážok, nikomu nepochlebovať, a to ani starým známym, keď predseda nemá problém vytknúť ekonómovi jeho pochybenie rovno do očí.
- Vedieť si priznať aj vlastné pochybenie a okamžite robiť všetko pre nápravu, keď pri budovaní nového dopravníka pozabudol na jeden konštrukčný celok.
- Nepanikáriť a zachovať si chladnú hlavu aj pri zdanlivo veľkom probléme a časovom tlaku
- Neustupovať arogancii a odmietavému postoju pracovníkov, keď traktoristovi, ktorý odmietol ťahať žumpu, navrhol nezaplatiť celý deň práce.
- Uvedomiť si, že o kultúre a kultúrnosti národa svedčí aj kultúra pracovného prostredia, keď hneď po nástupe zorganizoval veľké upratovanie takmer vo všetkých priestoroch, neskôr presťahoval prašné zariadenia mimo výkonu práce a na JRD postavili novú linku a „zrnojem“, vďaka ktorému už sa chlapi nemuseli nadrapovať s vrecami.
- Že toľko omieľané „ťažkosti“ sú neraz len nedostatkom chuti premýšľať a konať, keď uvádza: Pri budovaní nášho nového života, pri budovaní socializmu sa toto slovo používalo a používa denne. Nie denne, stokrát denne. Máme ťažkosti. Budú ťažkosti. Boli s tým ťažkosti. Niektorí naši činovníci sa bez tohto výrazu nevedia zaobísť. Pomocou tohto pojmu sa snažia zakryť vlastnú neschopnosť a heroizovať svoju činnosť, ktorá vôbec nie je heroická, ale bežná, každodenná.“
- Že každý problém má najmenej desať riešení, len treba uvažovať a následne konať.
- Že ku každému treba pristupovať ľudsky a podľa možností spravodlivo, nielen z pozície hierarchie.
Autor dostal družstvo na podstatne vyššiu úroveň, zaviedol špecializáciu, pasenie dobytka, vybudovali sa nové technológie, odmeňovanie podľa zásluh a nie podľa hodín, uľahčenie práce, osobne pomohol prehlbovať studňu a vyriešiť problém s nedostatkom vody, postavila sa bytovka, vybavil sa dovoz obedov, poriadok v evidencii, v skladoch a nákupoch atď.
Za zamyslenie stojí aj autorova motivácia. Osobne za jeho činnosťou v JRD nevidím len nejaký osobný prospech, lepšie auto, vyšší plat a podobne. Mám pocit, že chce ísť republike príkladom, že chce ukázať, ako sa to má robiť, že vedome pomáha republike budovať sebestačné poľnohospodárstvo. Je to dobrá motivácia, pracovať na spoločnom blahu? Ako si spravíme, tak budeme mať. Nie je to azda lepšia motivácia, ako zveľaďovať cudzie majetky? Nie je motivácia budovať republiku pre človeka zmyselnejšia ako motivácia triasť sa o pracovné miesto a splatiť tak astronomickú čiastku za hypotéku? Ako pre koho, závisí od uvedomenia človeka. Na príklade tejto knižky sme videli, ako jeden uvedomelý človek dokáže rozhýbať aj celým kolektívom, ktorý dovtedy len prešľapoval na mieste.
O prístupe a pochopení významu práce, ale aj vlastenectva vypovedá predsedov príhovor študentom po zemiakovej brigáde:
„Milí študenti, milí učni. Zo srdca vám ďakujem za dnešnú prácu. Vaša práca pri zbere zemiakov má mnohoraký význam. Ponajprv, vašou prácou prispievate k zabezpečeniu výživy obyvateľstva. (….) Veď všetci viete, že zemiaky sú náš druhý slovenský chlieb. Ďalší význam vašej pracovnej činnosti spočíva v tom, že na vlastné oči vidíte, ako sa zemiaky dorábajú. Zároveň sa učíte vážiť si prácu roľníka. Napokon, prácou na zdravom vzduchu si upevňujete vaše zdravie. (…) Nože sa pokojne, bez náhlenia, poobzerajte okolo seba. Čo uvidíte? Tamtým smerom, kde každé ráno vstáva slnko, vidíme zrúcaninu Čachtického hradu. Máte ju ako na dlani. Tadiaľ kráčala naša história. A ďalej, či sa budete dívať doprava, či doľava, všade uvidíte krásne lesy, doliny, vŕšky, pastviny, obrobené polia. To všetko, chlapci a dievčatá, je váš rodný kraj, to všetko je vaša vlasť. Milujte svoj rodný kraj. Slúžte svojmu rodnému kraju.
Andrej Strýček napokon musel počas zlučovania v roku 1975 z JRD odísť, pretože orgány rozhodli, že predseda zlúčeného družstva musí byť straník. „Súdruh inžinier! Ak by sme mali vychádzať z úrovne vášho vzdelania, z výsledkov, ktoré ste na našom JRD dosiahli za posledné roky, vy by ste mali byť postavený na čelo zlúčeného družstva. Žiaľ, nebude to tak. Okresné orgány rozhodli, že do čela zlúčeného družstva musíme dosadiť člena strany.“
Z tejto publikácie vyplýva, že nadradenie členstva v strane pred odbornosťou a podmienka vstupu do strany pre získanie vyššej pozície bola umelou bariérou. Andrej Strýček v knihe preukázal, že bez ohľadu na to, či v strane bol, alebo nebol, z pozície predsedu JRD bol tak či onak v pravidelnom kontakte s členmi strany, u ktorých neraz našiel oporu a pomoc pri riešení praktických problémov. Do strany, ktorá sa nazýva „komunistickou“, majú predsa vstupovať presvedčení komunisti. Takto tam zbytočne neraz vstupovali ľudia nie pre svoje komunistické presvedčenie, ale preto, lebo im to pomohlo v kariérnom postupe. Komunistická strana sa teda plnila nekomunistami. A na druhej strane, ľuďom s potrebnou kvalifikáciou sa neraz (nie vždy samozrejme) bránilo dostať sa na miesto, kam patrili. Rovnako tak je to aj pri názoroch o vstupe vojsk do ČSSR. Mnohí s tým v danej dobe nesúhlasili, len to nepovedali nahlas a tým sa zvýhodnili oproti tým, ktorí to nahlas aj povedali.
Autor v knihe obhajuje socialistické zriadenie ako málokto. Dá sa povedať, že touto knihou robí politiku, a to napriek tomu, že nebol v strane a musel pre to opustiť JRD. Najmä v druhej časti pribúdajú odbočky na porovnávanie so súčasným kapitalistickým zriadením. Prečo ten systém obhajuje človek, ktorý bol znevýhodnený za to, že nebol v KSČ? Nuž, obhajuje ho preto, lebo si ho už dostatočne vedel porovnať. Autor tak predstavuje prototyp oklamaného občana bývalej socialistickej krajiny, ktorý videl chyby v socialistickom zriadení, no zistil, že kapitalistický systém je to, čo väčšina ľudí nechcela. Veď napokon heslá o návrate ku kapitalizmu nezneli z novembrových pódií a ani z transparentov. V knihe hovorí aj o tom, ako socializmus pomáhal rúcať.
„…mal som na mysli Fera Mikloška, poslanca za KDH, s ktorým sme spolu s Fedorom Gálom v roku 1989 protestovali proti komunistickému režimu. Spolu sme pod oknami a pred vchodom do Justičného paláca vykrikovali protištátne heslá. V Bratislave v dňoch, keď tam bol zatvorený, a keď čakal na súd náš disident číslo jeden Ján Čarnogurský. Keď sa na túto svoju „trochu romantickú“ aktivitu pozerám s odstupom 16 rokov, veru necítim sa najlepšie. Spolu s tisíckami ďalších občanov Slovenska pomáhal som rúcať starý režim. Privolávali sme nástup nového režimu. Vraj spravodlivejšieho, humánnejšieho, pokrokovejšieho. Po odstupe vidím celkom zreteľne, že nebolo potrebné až tak veľmi sa ponáhľať s povalením starého, komunistického režimu. Pretože zisťujem, že tento nový, takzvane demokratický režim … nie je veru čímsi, za čím by bolo potrebné sa až tak veľmi pachtiť.
Autor napokon v roku 2011 uviedol knihu aj na konferencii KSS k 90. výročiu založenia strany.