Keď som pred rokmi hľadal krásne miesta v okolí, na mape som uvidel za Čebraťom lokalitu „Dubovské lúky“, na ktorých je ešte stále množstvo senníkov, v miestom nárečí nazývaných „štále“. Občas na človeka padne potreba ísť si oddýchnuť do prírody. Len tak sa prechádzať, počúvať spev vtáčikov, sledovať okolie.
Na Veľký piatok som zacítil presne takúto potrebu, zbalil som koncovku, vrecúško na bylinky a vyrazil som do neďalekej Likavky. Že prší – to nevadí – aj mierny dážď má svoje čaro a príjemný vplyv na dušu. Začal som z parkoviska pod hradom a vyrazil po asfaltke, ktorá sa tiahne ponad role neskôr okolo kravína k hore Čebrať.
Keď sa už len tu človek otočí – vidí liptovskú krásu – napravo hrad Likava, naľavo skalnatý masív Sokol, ktorý stráži Valaskú Dubov z juhu. A samozrejme stavbu diaľnice. Tá do týchto prírodných krás nezapadá, ale spraviť celoslovenské metro by bolo pomerne nákladné.
Zatiaľ čo v južnejších regiónoch už kvitnú stromy, tu na Liptove jar práve začína, vidno ešte len puky, všímam si prvé bylinky. Cestu občas lemuje podbeľ, po vstupe do lesa som našiel aj deväťsil a zopár pľúcnikov. Zobral som si ich toľko, aby sme si vedeli s návštevou pripraviť čaj z čerstvých bylín. V duchu im poďakujem a idem ďalej.
Obchádzam Čebrať, vychádzam z lesa. Predo mnou lúky. Vidno že boli toho roku kosené či spásané. ako prvé zo starej trávy pozerajú fialové šafrany, ktorých je tu naozaj hojne. Spev vtákov je nádherný. Občas len tak zastavím a počúvam. Na kopci už vidno prvý štál. Tento je zachovalý, prerobený na malú chatku. Na priečelí je štátny znak Československej republiky z čias federácie, teda z rokov 1990 – 1992. Keď sa na kopci otočím, vidno celú panorámu. Stále vidno hrad Likava, ale vidno už aj vrchol Veľkého Choča.
Poobzerám sa po ďalších štáloch, viem že ich je tu viac a sú roztrúsené v okolí. Na obytný priestor je tu prerobených aj zopár ďalších, niektoré sú stále v štádiu „senník“, niektoré majú už prehnité šindle, na iných je doložený kus krytiny. Niektoré už sú prehnité a v štádiu rozkladu. Výhodou prírodných materiálov je najmä to, že ak schátrajú, tak príroda si ich vezme späť a nevznikne na ich mieste žiaden odpad.
Na vznik a využívanie štálov bolo viacero dôvodov. Jedným bol čas. Aby sa ušetril čas na jeho odvoz a uskladnenie, vysušené seno sa skladovalo priamo na miestach, kde sa pokosilo. Tiež doprava sena k hospodárstvam bola jednoduchšia v zime po snehovej prikrývke a zamrznutej pôde. Ďalším dôvodom bolo šetrenie odkladacieho priestoru. Kedže na kŕmenie dobytka bolo treba veľké množstvo sena a veľakrát by nestačila kapacita stavby na to určenej, tak seno jednoducho uskladňovali tam, kde ho pokosili a v prípade potreby si len doplnili zásoby priamo v hospodárskych budovách za domom.
https://www.vlkolinec.sk/vlkolinec/stale-senniky/
Porobím zopár fotografií a už si sadám do jedného z nich a vyťahujem koncovku. Zapískam zopár piesní, niečo i zaimprovizujem. Hrám rezkejšie i ťahavejšie. Pri ťahavejších sa ešte pohrávam s poslednými tónmi. Trocha mrholí. Páči sa mi, ako sa zvuk hlbšej Ačkovej koncovky rozlieha po okolitých lesoch. Mám pocit, že tento zvuk k týmto lúkam patril a aj dnes patrí. Veď aj tá koncovka je prírodou, vyrastala v lese.
O chvíľu počujem zvuk motora. Prichádza motorka, na nej sedí chlap. Z diaľky na neho mávnem na pozdrav. Chlap zastaví pri štáli – chatke a zosadá z motorky. Zahrám ešte jednu – hraj že mi muzička, hraj že mi hraj…. Postavím sa, a idem za ním. Hovorím „Dobrý deň“ – ale o pár sekúnd už sa zoznamujeme a tykáme si. „Ja som Jaro“ „Ja som Stano“, Ahoj.
Dáme sa do reči, kto odkiaľ je. Ja z Dubovej, on z Hrboltovej. Chodí tu každý víkend. Je to duchovne založený človek. Rozprávame sa o okolitých lúkach. Tú časť od vrchu k Likavke kosili Likavčania, túto časť už kosila Hrboltová. „Ešte si pamätám keď som bol malý, kosili sme to tu celá rodina ručne. Kedysi mal každý svoj kus lúky, ktorý kosil a k nemu aj štál. Bolo ich tu kedysi viac. Ešte za komunistov sa to tu kosilo, tieto kríky a les tu ešte neboli“, hovorí mi môj nový priateľ. Dnes každú časť kosia nejakí súkromníci na traktore, jeden chová dobytok, ktorý drží celoročne vonku, robí z toho balíky.
Dáme sa do reči o živote, hovorím o našom gazdovstve. Zhodujeme sa v tom, že človek by mal robiť to čo ho v živote napĺňa a dáva mu zmysel. Peniaze sú samozrejme dôležité a potrebné, ale len do istej miery. Potom už sú dôležité a podstatné úplne iné veci. „Pri gazdovaní človek o svojom živote rozhoduje viac ako len v zmysle „koľko zarobím a koľko miniem“. Okrem toho uvažuje aj o tom čo zasadí, kde to zasadí, čo dochová atď.
Hovorím, ako som sa dostal ku koncovke, že ku gazdovaniu mi tak prirodzene patrí aj ľudová kultúra. Ľudová kultúra, piesne či zvyky spojené s kolom roka sú hlboko zakorenené v každom národe, ide len o to, či ich v sebe človek objaví, precíti a bude niesť a rozvíjať ďalej, alebo nie. U mňa sa nejedná o žiaden „folklór na pódiu“ či „pohľad do minulosti“. U mňa je to pevnou súčasťou života v plnej prítomnosti. „Tá koncovka mi ladí aj s harmonikou“ – priznávam sa.
Jarovi je to celkom sympatické, pozýva ma na výstup na vrch Radičiná, ktorý sa robí vždy v nedeľu okolo Jána. Bol by rád, keby som tam prišiel toho roku aj s hudobnými nástrojmi. Bolo by to vraj oživenie a niečo také tam ešte nebolo. Tiež pozná ľudí z našej dediny, ktorí sú mojimi veľmi dobrými priateľmi. Pozerám do kalendára, ako to vychádza s letným slnovratom. Pokiaľ sa to nebude prekrývať s dňom oslavy slnovratu, tak predbežne prisľubujem svoju účasť. Tiež ma pozýva, na opekačku. Vravím, že prídeme v niektorú nedeľu dve rodiny z Valaskej Dubovej. Pomaly sa odoberám domov. Po ceste ešte niečo zapískam, keď sa to tak dobre ozýva a doplním trocha podbeľu. Tiež vidím fľaše a plechovky, ktoré občas lemujú už asfaltovú cestu pod horou. Les mi dnes niečo dal – pokoj, hudbu vtáčikov, bylinky na čaj i nového priateľa. Mal by som pomôcť aj ja jemu. A tak vezmem niekoľko plechoviek a vyhodím ich doma do koša.
Stanislav
