Keď vznikalo a dotváralo sa naše kolo roka, súviselo predovšetkým so Slnkom a jeho pôsobením na Zem a tiež s ročnými obdobiami v našich zemepisných šírkach, ktoré sú vlastne tiež len odrazom pôsobenia Slnka na našu rodnú planétu. Za najväčšie sviatky našich predkov sa dlhé roky považovali letný a zimný slnovrat, ktoré predstavujú plnú silu slnka v lete ale i jeho znovuzrodenie v zime. Oslavy a vnímanie slnovratov ako významných dní sa datujú stovky, až tisícky rokov dozadu. Rovnako tak ich uctievanie sa praktizovalo medzi rôznymi národmi, nakoľko Slnko svietilo a svieti na všetkých na Zemi. Až neskôr, po nástupe kresťanstva v našich končinách boli tieto sviatky a úkony označené za „pohanské“. V počiatkoch boli zakazované, no keďže ľudia ich naďalej praktizovali, došlo k ich „premene“, teda pokresťančeniu. Dátumy ostali, no vtlačil sa im nový obsah. Dnes preto môžeme mať pocit, že mnohé ľudové tradície súvisia s kresťanským náboženstvom, no svoj prapôvod majú v predkresťanskom období a v dĺžke dní. Ak by nebolo rodného duchovna, zrejme by súčasné sviatky vrátane tých štátmi uznávaných ani neexistovali, alebo by sa konali v inom období.
V súčasných dňoch krátkych dní a dlhých nocí – približne mesiac pred zimným slnovratom, začínajú tzv. „stridžie dni“. Tie trvajú od Kataríny po Luciu, prípadne až do Kračúňa 21.12. Aby sme tieto dni ľahšie pochopili, musíme si uvedomiť, že pred 100, 200, 300 rokmi si ľudia umelo nepredlžovali dni tak ako dnes. Neboli osvetlené dediny, ani obrazovky televízorov nežiarili spoza okien. Ľudia museli tme prispôsobiť celý život. Práce na záhrade a poli boli ukončené, plody sú spracované, zásoby na zimu uskladnené. Prichádza obdobie priadok. Slovo obec teda „občina“ kedysi napĺňalo svoj význam. Nejednalo sa o atomizované rodiny, z ktorých každá si hľadela svoje, pozerala do TV, chodila do roboty rovnako ako po celý rok, len s rozdielom, že si treba ráno auto oškrabať. Ženy sa celé priadkové obdobie schádzali v niektorých domoch, párali perie, priadli. Mladí i starší.
Tma prevládala nad svetlom a z toho pramenila i predstava o prevahe temných síl a to až do slnovratu, kedy sa dni začali opäť predlžovať. Zimný slnovrat v predkresťanskom období sprevádzali tance, spevy, hlučná zábava, vítalo sa nové Slnko, temné sily boli porazené. V čase pokresťančenia sa dôvod oslavy zamenil za zvestovanie noviny o narodení spasiteľa. V stridžích dňoch sa prelína viacero tradícií a zvykov. Pred temnými silami bolo potrebné sa chrániť. Ľudia ich odháňali rôznymi úkonmi, ochrannými predmetmi, bylinami, znakmi. Ťažko zhodnotiť do akej miery sa v ľudovej tradícii verilo v skutočnú moc stríg a temných síl a do akej miery sa jedná o vedomú ľudovú predstavivosť. Procesy s čarodejnicami teraz necháme bokom.
Stridžie dni začínajú na Katarínu, teda 25.11. Okrem Kataríny sa za hlavné stridžie dni považuje aj Ondrej, Barbora, Mikuláš, Lucia, prípadne i Tomáš (Kračúň). Pôvodne sa uvažovali s „temnými silami“ no neskôr sa to zredukovalo len na „strigy“. Strigy sa mali pokúšať predovšetkým hospodársky škodiť, ako napríklad odobrať dobytku mlieko. Treba si tiež uvedomiť, že v čase keď neexistovali hypermarkety, predstavoval dobytok výraznú časť obživy dedinského obyvateľstva. Zrejme sa táto predstava udomácnila aj preto, lebo v tomto období prirodzene klesá dojivosť dobytka. Strigy sa vedia zmeniť na zviera či sa prepchať cez kľúčovú dierku. Na dvere sa cesnakom či kriedou maľovali ochranné kríže, prípadne kruhy. V tieto dni sa do stajne nevpúšťali cudzie ženy, do domu nesmela ako prvá vojsť ženská návšteva. Tiež sa nič nepožičiavalo, aby sa strigám nepodarilo získať nejaký predmet z gazdovstva. Nič sa ani nepredávalo. Ženská návšteva sa vyprevádzala až ku bráne.
Katarína – 25.11
Všetky tieto zvyky sa dodržiavali sa na Katarínu, kedy ľudia jedli cesnak a nevpúšťali do domu ako prvú ženskú návštevu. O to viac ju hnali, ak prišla pýtať mlieko. Aby sa predišlo prvým ženským návštevám, v niektorých regiónoch už za rána chodili mládenci s vinšom po domoch. V tento deň sa robili i žarty, ako vyberanie brán z pántov, premiestňovanie náradia, či rozobratie voza a jeho zmontovanie na ťažko dostupnom mieste. Tento deň sa dodnes využíva na organizovanie zábav (Katarínska zábava) nakoľko cirkev v roku 922 zakázala cez advent zábavy i svadby.
Ondrej 30.11
Tento deň súvisí aj s pastiermi. V Liptove chodili pastieri so zväzkom prútov. Gazdiná jeden vybrala a vyšibala pastiera po nohách, aby bol pri pasení rezký. V Honte chodili pastieri na obchôdzky. Po vinši nechali gazdinej jeden z brezových prútov. Ten si gazdiná odložila a použila ho pri prvom výhone dobytka. Pastier dostal drobný peniaz či pálenku. V iných regiónoch mohli chodiť vinšovníci s inými predmetmi.
V tento deň sa nepriadlo. Deň Ondreja sa spája predovšetkým s veštením. Predovšetkým dievčatá rôznymi spôsobmi veštili, za koho sa vydajú, prípadne aké bude mať ich nastávajúci meno. Veštilo sa napríklad z halušiek, pomocou kocúra atď. Kúzla platili, len ak sa použili ukradnuté predmety. Dievčatá si dávali pod hlavu cesto či mužské nohavice. Dievčatá tiež liali olovo do studenej vody. Aký tvar vyliate olovo pripomínalo, také zamestnanie mal mať nastávajúci. Známe je tiež trasenie plotmi, ktoré sa len donedávna praktizovalo v mnohých slovenských obciach. V severnej časti Hontu išli dievčatá večer pred Ondrejom k dvoru, kde mali mládenca rovnakého mena, rad-radom potriasli plot a každá odriekala: „Trasiem trasiem les, Kde šteká pes, tam je môj odsúdenec dnes.“ Z ktorej strany bolo počuť psa zabrechať, tým smerom sa malo dievča vydať. Inde triasli plotmi pri chlievoch. Čakali, koľkokrát prasa zakrochká, do toľkých rokov sa dievča malo vydať. Vo Valaskej Dubovej ešte pár desaťročí dozadu sa vyberali brány s pántov a rozmiestňovali sa po celej dedine.
Barbora 4.12
Na Barboru, ako ďalší stridží deň, nesmela prísť ako prvá ženská návšteva do domu. Tento deň bol ďalšou príležitosťou pre chlapcov zarobiť si. Nesmelo sa šiť ani priasť, aby sa dobytok vzájomne nekľal. V niektorých regiónoch sa v úplnom protiklade robili priadky – barborky. Ľudia sa obliekli do bielych šiat. Niekde chodili aj s husacím krídlom, rovnako ako Lucie. Zo dňa Barbory je známe tiež púčikovanie. Mladá dievka si na Barboru dala do vázy odrezaný púčik z ovocného stromu a ak do Vianoc vykvitol, znamenalo to, že sa vydá. V niektorých regiónoch chodili pastieri s trúbami, ktorí vyháňali negatívne sily. Na väčšine územia však deň Barbory prebiehal rovnako ako iné dni.
Mikuláš 6.12
Tento deň patrí ku dňom, ktorého tradície sa u nás uchovali dodnes. Deň sv. Mikuláša ako ho poznáme dnes nahradil staršie obyčaje predslnovratovom období. Novým kultom cirkev nahradila pôvodný. Sv. Mikuláš bol okrem iného i patrónom detí, žiakov. Za zakladateľov kultu boli vybraní študenti vyšších škôl. Jeden zo študentov predstavoval sv. Mikuláša. Tento deň sa kedysi spájal so sprievodmi v maskách. Deň sv. Mikuláša sa stal predovšetkým mestskou tradíciou. V 16. a 17. storočí sa množili sťažnosti na príslušníkov v sprievode za strašenie detí či násilné vymáhanie darov. Až po zásahu Jozefa II. sa obchôdzky zmenili na trojicu Mikuláš – anjel – čert. V niektorých regiónoch je dodnes známa postava „Guba“ či „starého“, ktorý chodil tiež s Mikulášom. Je to nadviazanie na obchôdzky s deduchom, ktorý predstavoval ducha predkov v pôvodnom rodnom duchovne. Postava Mikuláša zažila svoju premenu v priebehu vekov. Od zamerania sa na predkov sa cez sprievody a obchôdzky v maskách deducha či medveďa prešlo po pokresťančení k maske biskupa Mikuláša v sprievode, až sa napokon zvyk zredukoval na masky troch postáv – Mikuláša, anjela a čerta, ktorý vedie evidenciu o tom, či deti poslúchali. V niektorých odľahlých regiónoch ako Orava či Kysuce sa Mikuláš ako ho dnes poznáme objavil až v medzivojnovom období. Pôvodný svätý deduch predstavoval ducha predkov a zvestoval blížiaci sa slnovrat. Počas obchôdzok medveď, starý, či deduch vykonávali i ochranné úkony proti pôsobeniu nepriaznivých síl.
Lucia 13.12
Lucia sa považuje za najväčší stridží deň a to aj z toho dôvodu, že pred zavedením gregoriánskeho kalendára sa jednalo o najkratší deň. Vrcholilo nebezpečenstvo zo strany negatívnych síl. Okolo osoby Lucie (význam „nositeľka svetla“, teda ekvivalent k slovanskej Svetlane) je viacero legiend. Prvá napríklad hovorí o Lucii zo Syrakúz. Tej ako kresťanke vnútili „pohanského“ ženícha. Páčili sa mu jej oči. Ona si ich vylúpla a poslala mu ich. Za to od p. Márie dostala nové, krajšie. Iná legenda o Lucii hovorí ako o svätej bosorke, ktorú hodili do plameňov, ale žila ďalej.
S týmto dňom sa spája množstvo ochranných úkonov. Ľudia v predvečer jedli cesnak. Robili ním tiež kríže na telo, dom, hospodárske budovy. Cesnak sa dával aj dobytku. Vyslovovali sa modlitby. Inde sa príbytok i maštaľ vydymovali posvätnými bylinkami. Do cesty sa strigám dávali i rôzne predmety ako cibuľa, ktorá má deväť koží, cez ktoré striga neprejde, alebo slamu či mak, ktoré musela striga porátať či pozbierať a to jej malo trvať až do rána, keď už nemá moc.
V niektorých regiónoch sa strigy vyháňali i verejne. Napríklad pastieri obchádzali dedinu s veľkou trúbou. Zastavil pred každým domom a trúbením vyháňal bosorky. Na strednom Slovensku vyháňali bosorky z chotára mládenci práskaním korbáčov, pískaním na píšťalách, zvoncoch, trúbením a podobne. Z Valaskej Dubovej je zachovaný aj zvyk búchania plechom na pečenie:
„Na Dubovej sa aj búchalo plechom na pečenie, ktorý Dubovci nazývali (aj nazývajú) pekáreň. Gazdovia a mládenci zasa práskali bičom. Týmto všetkým sa zaháňali bosorky, lebo ľudia verili, že v tento deň majú schôdzky a najväčšiu moc“
LENARTOVÁ, Ľ.: Dubova Valachorum. Dejiny, religiozita a etnografia obce Valaská Dubová, str. 80.
Tento zvyk zanikol pred I. svetovou vojnou.
Gazdovia sa snažili chrániť mlieko. Od 12. decembra po zotmení nesmela žiadna cudzia žena vyniesť z dvora mlieko. Ak mala krava málo mlieka, alebo bolo nekvalitné, gazda sa snažil privolať a odhaliť strigu, ktorá mu počarovala dobytok. Mlieko lial na hnoj a šľahal ho šípovým prútom, alebo ho vylial na rozpálené železo.
Medzi najznámejšie zvyky na Luciu na Slovensku patrí lucijný stolček či čistenie príbytkov Luckami. Pomocou lucijného stolčeku bolo možné odhaliť strigy. Muselo sa na ňom pracovať od Lucie do Vianoc. Každý deň sa malo niečo spraviť. Kto na ňom sedel pri omši na štedrý deň, uvidel všetky v kostole všetky strigy. Niekedy nestačilo na stolčeku len sedieť, bolo treba sa cez neho i pozrieť. Podľa toho, čo ktorá striga mala sa spoznalo v ktorej veci škodila. Ak mala doškrabanú tvár, bola to tá, ktorej mlieko bolo vyliaté na hnoj a šľahané prútom. Z kostola musel taký človek rýchlo utekať domov, lebo strigy by ho dobehli a roztrhali, aby ich neprezradil.
Lucia predstavovala postavu pozitívnu no zároveň trestajúcu, toho, kto nedodržal jej pravidlá alebo jej neprichystal pohostenie. Je ochránkyňou ženských prác. Ak Lucka našla niekoho priasť, alebo nenašla pohostenie, dala gazdinej do hlavy uhlík a tá ju celý rok bolela. Jedinou povolenou prácou bolo páranie peria. Večer sa mládenci preobliekli za Lucky a to tak, aby ich domáci nespoznali. Postava Lucky bola celá v bielom, mala zamúčenú tvár. Mali husacie krídla na vymetanie pavučín a vedro s vápnom. Postava Lucky nesmela nič hovoriť mala právo pozerať aj tam, kam návšteva nemohla. Mládenci si tak mohli overiť akými gazdinami sú ich možné nastávajúce. Až neskôr sa za Lucky začali prezliekať dievčatá. No ešte pred pár desiatkami rokov sú z niektorých obcí (napr. Turie) známe i obchôdzky s chlapcami prezlečenými za Lucky. Lucky vymetali kúty a symbolicky bielili steny.
V niektorých krajinách severnej Európy sa uchovala i predkresťanská verzia tohto sviatku. Lucia ako nositeľka svetla privoláva blížiaci sa slnovrat. Dievčatá si vyberú spomedzi seba jednu, ktorej sa nasadí korunka so sviečkami. Tá za sebou vedie ďalšie dievčatá so sviečkami.
Spracoval Stanislav podľa:
Horváthová E.: ROK VO ZVYKOCH NÁŠHO ĽUDU, Tatran, 1986
Článkov z časopisu „Rodná cesta“
Dostupných rozhovorov s etnografmi na internete
Osobných rozhovorov o zvykoch s obyvateľmi dedín
Ostatné citáty v texte
Titulná foto: “V kostole” M. Martinček, okolo roku 1965
Ilustračné obrázky prevzaté z FB Stránky “Mne Slovensko krása je, zvyky a povery” https://www.facebook.com/MneSlovenskoKrasaJe
Ostatné foto, autor
Kedysi sa na Luciu chodili okná vápnom natierať po dedine.