Fašiangy sú obdobím hojnosti, tanca, spevu a veselosti, ktoré sa končí popolcovou stredou, štyridsať dní pred Veľkou nocou a sviatkami jari. Keďže závisia od pohyblivej Veľkej noci, Je to logicky obdobie tiež pohyblivé, predovšetkým pokiaľ sa jedná o jeho koniec. Po ňom v kresťanských tradíciách nasleduje 40 dňové obdobie pôstu, ktoré trvá do Veľkonočnej nedele. Pôst zaviedla cirkev v 4. storočí, aby potlačila zvyky pôvodného duchovna. Podľa niektorých zdrojov trval pôst pôvodne len symbolických 40 hodín, lebo toľko ležalo Ježišove telo v hrobe, postupne sa však predĺžil až na 40 dní, lebo toľko dní strávil Ježiš na púšti a postil sa.1 Pôst sa pritom netýka len striedmeho jedenia, vylúčenia mäsa a mastných jedál, ale i spoločenskej zábavy či súlože. Pôst je známy aj v mnohých iných kultúrach predovšetkým ako očistný proces. V týchto dňoch sa niektorí postia najmä preto, aby sa – v súlade s prírodou – očistili pred novým hospodárskym rokom, príchodom jari a rozprúdenia živy – miazgy v rastlinách. Niekto pôst dodržiava prísnejšie, iní nie. V každom prípade, bez pôstu by fašiangy stratili svoj zmysel. Fašiangy sú vlastne odpoveďou – reakciou ľudu na nariadený pôst. Snažil sa čo najlepšie využiť dni, ktoré mu predchádzali.
V českých krajinách majú masopust, u nás sa pre toto obdobie udomácnil výraz prevzatý z nemeckého “fasching”.
Všetci ľudia sa radujú v fašiangovém čase, jedni pijú, druhí jedia za stolom klobáse: Títo rebrá a slaninu, tamtí krapne pražia, takové i iné veci na fašangy jedia. Víno, pivo a pálenô sebe popíjajú, potom sa do veselého krepčenia dávajú. Trebárs jaká stará baba, vyschlá jako trieska, byť byla jak sopúch čierna, poskočí si dneska: Aby jej konope nariastli vysoké Naša kapsa úbohá, všetko berie, čo boh dá, i slaninu i rebrá. Ak nám nič nedáte, na hrnchoch to poznáte, všetky vám z police popadajú a na kusy sa roztrieskajú.
Starovekí predchodcovia
Pôvod fašiangových zvykov siaha do antického obdobia. Fašiangy boli formované rôznymi európskymi kultúrami. Sú výsledkom transformácie takých zvykov ako boli saturnálie, luperkálie, mamurálie, bakchanálie, dionýzie a podobne. Tieto udalosti na oslavy bohov sa spájali so spoločenskou zábavou, postavami v ľudských i zvieracích maskách, ale i obetovaním zvierat. V tej dobe pred rozmachom kresťanstva ešte neboli „využitím času pred pôstom“. Napríklad sviatok Luperkállií bol potlačený koncom 5. storočia pápežom Gelázom I.. Fašiangy majú dnes v celej Európe jednotný základ, no na druhej strane obsahujú veľmi špecifické etnické a regionálne prvky.
Masky
Počas liberálií si roľníci zhotovovali jednoduché masky z kôry stromov. Ústrednu postavou mamurálií bol do koží odetý muž, ktorého ľudia hnali z mesta. Niektorí bádatelia pripisujú vznik masiek obradom ako „dii parentes“, v ktorých ľudia používali masky znázorňujúce predkov. Termín „masca“ pôvodne označoval dušu zomretého i keď masky mali pravdepodobne i iné zdroje. Vznikali masky s ľudskými i zvieracími podobami. V maskách sa zabávali i šľachtici a králi. Na Slovensku sa udomácnili masky ako turoň, medveď, koza, cigánka, slameník, baba s košom a podobne.
Fašiangy včera a dnes …
Na Slovensku sa tieto tradície vyznačovali a vyznačujú predovšetkým organizovaním zábav, zabíjačiek, jedením sýtych jedál – najmä mäsa či vysmážaných pochutín, chodením po domoch s muzikou a v maskách, popíjaním vína či pálenky. K tomu patrila aj povznesená veselá nálada, zosmiešňovanie a parodovanie zaužívaných spôsobov a spoločenských noriem. V podstate aj také súčasné spoločenské plesy, ktoré sa zvyčajne konajú v januári-februári a nie v júli ani v októbri, sú jednou z foriem fašiangových tradícií. I keď v dnešných dňoch sa často jedná o jednodňové záležitosti, v minulosti fašiangové zábavy trvali niekoľko dní. I obchôdzky neboli len v jeden deň. Hralo a zabávalo sa v určenej miestnosti – napríklad v dome richtára mládencov, v krčme a podobne. Hudba hrala od poobedia až do rána. Na stole nechýbalo víno, pivo, v minulosti i obľúbená medovina. Ľudia piekli mäso, varili bravčovú huspeninu, vyprážali šišky (pampúchy). Najväčšie zábavy a odviazanosť boli ku koncu obdobia – pred popolcovou stredou. Predstava, že kto sa na fašiangy nenaje, bude celý rok hladný súvisela pravdepodobne s prípravou na nový hospodársky rok, s jarným novoročím.
Zábava na ulici
Hlavným organizátorom fašiangových zábav na dedine je dospelá mládež. Prostriedky na zábavu získava najmä obchôdzkami V niektorých dedinách v prvej obchôdzke mládenci na čele s richtárom mládencov vyberali raž, z ktorého spravili pálenku. Ku koncu obdobia chodili v sprievode s muzikou. Niektorí členovia sprievodu majú pritom typické masky a je im dovolené i čo-to vyparatiť. Tancuje a spieva sa na ulici. Bursovníci za to dostanú slaninu, mäso či klobásy, ktoré napichnú na ražeň. Dostanú tiež vajcia, alkohol, šišky či nejaký peniaz. Ak bola zábava v krčme, v niektorých regiónoch sa po zábave vyberali vajcia, ktoré mládenci predali krčmárovi. Z novodobých čias je známe i zastavovanie automobilov v obci a ich pustenie až potom, čo prispejú na zábavu. Medzi najznámejšie zvyky z konca obdobia patrí tzv. „pochovávanie basy“. Kedysi súviselo s obliatím basy pivom, dnes je skôr známa paródia pohrebu a smútočný sprievod ulicou.
V mestách organizáciu fašiangových zábav zastrešovali cechy a remeselníci. Najmä tí, ktorí mali k praxi fašiangov najbližšie – teda mäsiari.
Živá tradícia
Fašiangové zvyky, i keď zdali sa na ústupe, začali v 60. rokoch u nás ožívať. Sám pisateľ si pamätá ešte v 90. rokoch ako cestou autom v tomto období v okolí Žiliny skoro v každej dedine stretli fašiangový sprievod. Zdá sa, že v 21. storočí sa fašiangové zábavy spojené aj s obchôdzkami bursovníkov (teda nie len obyčajné „diskotéky“) začali opäť vytrácať. Dnes sú stále prítomné v niektorých obciach. Napríklad do Valaskej Dubovej sa bursovníci vrátili po ôsmych rokoch a zábavu zorganizovala mládež, tak ako to má byť. Obec tiež organizuje v tomto období aj obecnú zabíjačku či ples. Dnes fašiangy namiesto mládencov často organizujú folklórne skupiny, mestá a obce či múzeá slovenskej dediny v spolupráci s folklórnymi súbormi. Niekedy je azda lepšie spraviť malý sprievod dedinou s priateľmi a deťmi, akoby sa nemalo konať vôbec nič. Samozrejme, pokiaľ to tak cítia a majú z toho radosť, nie preto, lebo “by sa patrelo”. Takto raz i pisateľ so spriatelenými rodinami spravili v roku 2022 sprievod po Liptovskej Štiavnici. Niektorí odetí v krojoch, iní v kožušinách či papierových maskách si zahrali a zaspievali po dedine. Ľudia pozerali z okien, mávali, autá trúbili. Namiesto zábavy do rána potom podebatovali pri ohníku.
Pisateľ však vníma i isté “zlenivenie” niektorých členov fašiangových sprievodov, ktoré si v niektorých dedinách všimol v roku 2023. Niektorí ľudia si už sami masky nezhotovujú, ale nahrádzajú ich kupovanými priemyselne vyrábanými maskami. A tak sa môže stať že na čele sprievodu kráča animovaná postavička zlobra Shreka a podobne.
Fašiangová tradícia má i dnes – ak nasleduje pôst (či už z toho alebo onoho dôvodu) – svoj význam, opodstatnenie. Nemusí ísť len o divadelné napodobňovanie predkov a udržiavanie tradícií. Možno len treba prestať žiť stereotypný život práca – supermarket – obrazovka (a cez leto Chorvátsko) a napojiť sa na našich predkov, viac vnímať prírodu i samotné kolo roka súvisiace s pribúdaním i ubúdaním Slnka, s prúdením živy v rastlinách, so striedaním ročných období a veci nám zrazu začnú dávať vlastný zmysel a to tu a teraz.
1https://dynastic.sk/velky-post-zvyky-nasich-predkov-pred-velkou-nocou/
Spracované predovšetkým podľa knihy Horváthová E.: Rok vo zvykoch nášho ľudu, Tatran, 1984
Foto: autor, čiernobiele z knihy “Rok vo zvykoch nášho ľudu”, Olejomaľba – Wikipedia