O pokore a džeme

Kde bolo,tam bolo, vyšli sme si na šípky! Počasie prechádzkam v prírode praje, tento rok sa tešíme zo skutočného babieho leta. Vo vzduchu poletujú strieborné pavučinky a keď ich ešte popráši ranná rosa,človek neverí,ako úžasne môže pôsobiť taká jednoduchá vec…To píšem,aby ste si spomenuli,keď budete najbližšie pavučiny zúrivo zmetať zo všemožných kútov záhrady A načo tento pavučinový úvod? Okrem toho,že sa to proste k babiemu letu hodí , mi to pripomína,aké dôležité je pre človeka snažiaceho sa žiť v súlade s prírodou, vstupovať do nej s pokorou…Prijať pavučiny aj pavúky,hmyz,hady,medvede…Všetko je tam,kde má byť,všetko má svoj zmysel a vykonáva presne tú úlohu,ktorú v daný moment musí. Všetko má zmysel,v prírode existuje iba dokonalosť. Samozrejme,platí to iba v prípade,kedy človek svojimi zásahmi nenaruší zabehnuté procesy a usporiadanie. Iba vtedy sa stane,že medveďa stretávajú ľudia na takých miestach,na ktoré ani on sám netuší,ako sa dostal a podobne ako my, nemá z toho radosť (veď komu by viac chutilo jedlo z kontajnera ako sladké lesné čučoriedky a hríby – ale chápte ho,proste mu ich tí pri ceste nepredajú).

Vstupujme teda do prírody s pokorou, zabudnime na všetko “otravné”. Vtedy zbadáme všetko to, čo nám ponúka – zadarmo a v najlepšej kvalite. Kto sa bojí,že príde v budúcnosti kríza a supermarkety sa vyprázdnia, nech sa naučí pozerať sa na svet s otvorenými očami,bez klapiek konzumu,a vtedy zbadá – hurá, od hladu neumriem! V každom ročnom období dokážem nájsť v divokej prírode niečo,čo môžem konzumovať. No a čo,keby som aj mala celú jar prežúvať žihľavu? Viem ju pripraviť na sto spôsobov a nakoniec – veď je to len jedlo, nejde o život Keď sa riadim jednoduchým sedliackym rozumom a s pokorou prijmem prírodu ako dokonalú a štedrú matku,môžem sa kedykoľvek nabažiť do prasknutia. Vždy ponúka iba to, čo práve potrebujeme. V každom ročnom období a v každú časť tohto obdobia,dostávame to, čo nám v danú chvíľu najviac prospeje. Zima je viacmenej v našej réžii, tu môžeme ukázať šikovnosť a kreativitu a nahromadiť čo najviac zásob takým spôsobom, aby boli konzumovateľné až do jari. Aaa prichádza veľkolepý návrat k šípkam

Prečo sú pripravené na zber práve teraz? Hmmm,nie som expert v zložení látok každej dostupnej plodiny,ale netrápim sa – použijem drahý sedliacky rozum. Rastú,lebo ich práve teraz potrebujeme – takže prijímam,ďakujem,zjem A hneď aj uchovám na zimu – nasuším a uvarím lekvár. Jeho chuť je naozaj skvelá, spolu so slivkovým ho zaraďujem k topom. Stačí si zobrať košík a ja odporúčam aj nožnice,z vlastnej skúsenosti viem, že ich otŕhanie si budú naše ruky dlho pamätať… A tak ich ostrihávam. Zaberie to rovnaký čas ako trhanie,sami vyskúšajte. A potom je už len na vašom prahu bolesti, trpezlivosti a čase,koľko šípok nazbierate. Tie štípajúce ruky za tú chuť stoja – niečo za niečo. Ja som za jednu hodinu a pol trvajúcu návštevu šípkovej oázy nazbierala vyše dvoch kilogramov. Bolo z toho asi 8 pohárov lekváru. Poviete si – nič moc? No, každý má na výber – buď nazbierať viac,alebo sa uskromniť sedliacky jednoduché! Takže budem skromná Ďakujem za mojich 8 pohárov!

A teraz poďme k samotnému postupu. Šípky som vytriedila, červíky zatiaľ do jedálnička nezaraďujem,tak ďaleko u mňa ešte pokora nepokročila… Potom som ich omyla, zaliala vodou len toľko,aby boli prikryté a nechala variť na peci asi 4 hodiny. Ďalej som už neprikladala,ale hrniec ostal tam na celú noc. Ráno boli ešte teplé. Samozrejme treba dolievať odparenú vodu. Ak budete robiť na plyne alebo elektrine,preveďte si to – možno 6 hodín varenia. Papiňákom sa to dá celé urýchliť na menej ako dve hodiny. Ide o to, že ak sa budú šípky variť naozaj dlho, nebude lekvár vo finále škrabať v krku. Následne všetko rozmixujeme a dvakrát prepasírujeme – cez hrubé a jemné sito. Výslednú hmotu zmiešame s cukrom (na cca 2200 g som použila 1 kg cukru) a so šťavou z 1 citróna. Prevaríme a horúce plníme do pohárov. Hotovo Keď som už bola vo švungu, ošklbala som hneď aj madam rebarboru,ktorá sa ešte vytŕčala v záhone, a “zdžemovala” som aj tú. Večer sa mi už po šípkovom dobrodružstve naozaj nechcelo,tak som rebarboru len nakrájala na kúsky,zasypala cukrom a citrónovou šťavou a nechala do rána tak. Rebarbora krásne zmäkla a ráno som ju len rozvarila s trochou vody a škorice,rozmixovala a za horúca naplnila do pohárov. Paráda! Takže bude čo v zime dať na chleba. A všetko vyšlo dosť lacno, v podstate za cenu cukru a dvoch citrónov. Takže ešte raz: prijímam a ďakujem! Za šípky, za rebarboru, za dážď a vietor,aj za myšky sťahujúce sa na zimu ku nám do teplúčka. A za to teplo ďakujem pracovitým rukám môjho muža Stana,ktorý nachystal drevo a mohla som uvariť lekvár – ĎAKUJEM